Arménsko patrí k dávnym centrám ľudskej civilizácie. Je to hornatá krajina s priemernou výškou 1800 metrov nad morom. Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina (najvyšší vrch Aragak, 4090 m n. m.), na severe sú pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina.
Naša mini výprava
Do Arménska som vyrazil v máji 2017 spolu so známym český fotografom a cestovateľom Garikom Avensianom, ktorý celú akciu organizoval. Garik žije v Česku a je prezidentom Českej federácie fotografického umenia (www.csfu.cz). Narodil sa v Azerbajdžane, ale jeho korene siahajú práve do Arménska. Teda do Náhorného Karabachu. Ale o tom viac neskôr.
S Garikom sa stretávam na letisku vo Viedni. Väčšinu jeho batožiny tvoria „katalógy“ z ostatnej návštevy v Arménsku, ktoré chce venovať domácim. V Jerevane sa k nám pridáva tretí člen našej mini výpravy – ruský fotograf Viktor Kanunnikov. Spoločne si vyzdvihujeme objednané auto a vyrážame.
Jerevan
Našim cieľom sú primárne horské dediny na severe krajiny a v Náhornom Karabachu. Prvý deň trávime v hlavnom meste Arménska – Jerevane a jeho okolí. Jerevan je moderná metropola v ktorej však na každom rohu dýcha duch čias minulých – teda sovietskych. Monumentálne stavby v kontraste so všadeprítomnými Ladami, Volgami a Žigulíkmi .
Za zmienku stojí najmä neobvykle veľké množstvo policajtov hliadkujúcich hlavne v centre mesta. Niet sa potom prečo diviť skutočnosti, že v Jerevane v podstate neexistuje pouličná kriminalita. Ostražitosť milicionárov som si overil na vlastnej koži, keď si ma „odchytili“ kvôli vreckovému nožu. Chvíľa napätia a obavy o môjho miláčika. Nasleduje telefonát s nadriadeným, MMSka s fotkou noža. Náčelník nôž zjavne schvaľuje pre bežné užívanie a mne padá kameň zo srdca. A dôležité upozornenie : uniformy (policajti, vojaci) v Arménsku fotiť prísne zakázané!
Hneď vedľa nášho hotela sa nachádza trh zameraný hlavne na potraviny. Zohnať sa tu dá takmer všetko : od hydiny cez ryby, rakov až po polovicu prasaťa. Hygiena? No taká pouličná. Pre pouličného fotografa je zaujímavým miestom ďalší pouličný trh „Vernisáž“ otvorený denne od 10:00 do neskorých večerných hodín. Ponúkaným sortimentom má veľmi blízko k burzám konajúcich sa na našom území v 90 rokoch minulého storočia – včítane nožov vyzerajúcich oveľa nebezpečnejšie ako môj Rockstead.
Kláštor Geghard
Arménsko je známe ako kolíska moderného kresťanstva, ku ktorému sa hlási až 90% miestneho obyvateľstva. V krajine je množstvo cirkevných pamiatok – počnúc unikátnymi krížmi „chačkarmi“ a končiac majestátnymi horskými kláštormi. Jeden z najznámejších – Geghard sa nachádza východne od hlavného mesta a navštevovaný je množstvom turistov. Chceme sa im chcete vyhnúť a preto vyrážame skoro ráno.
Na parkovisku si všímame skupinku domácich nahodených tmavých rób. Vchádzajú do areálu kláštora a tak ich nasledujeme. Zisťujeme že je to miestny zbor a stávame sa svedkami vokálneho predstavenia. Slovám nerozumiem. Ale prastarý jazyk, ťahavé až tóny a ponurá atmosféra kláštora robia svoje.
V hlavnej časti kláštora sa koná pravidelná bohoslužba. S ceremoniálom na ktorý som zvyknutý v našich končinách (katolíckym aj evanjelickým) má dosť málo spoločné, zaujímavé je opäť intenzívne zapojenie zboru – tentokrát čisto dievčenského. Počas ceremoniálu sa dá diskrétne pohybovať po celom priestore a zachytiť tak účastníkov so zaujímavých uhlov. Pred hlavnou loďou v ktorej sa konajú bohoslužby sa nachádzajú priestory na súkromné modlitby typické pre pravoslávnych kresťanov. Veriaci umiestňujú do nádob s pieskom sviečky pri ktorých sa modlia.
Pred východom z kláštora na nás čakajú predaja chtiví domáci. Magnetky, obrázky, sakrálne predmety, miestne gastronomické špeciality. Pri ústí údolia sa nachádza „tradičná“ (rozumej turistická) pekáreň v ktorej si dávame nekvasený chlieb „lavaš“ spolu so šálkou kávy či čaju. Taká forma ľahkého obeda – to ešte netuším že na najbližšie dva týždne často jediná. Z terasy pekárne je výhľad na údolie s kláštorom. Vyťahujem prémiovo dron. Prvý štart je „cvičný“ – zabudol som odaretovať gimbal. Na druhý pokus to vychádza a zdokumentujem kláštor aj s plniacim sa parkoviskom.
Voghjaberd
Voghjaberd je dedina nachádzajúca sa na polceste medzi Jerevanom a kláštorom Geghard. Známa je najmä oblúkom s výhľadom na Ararat. Túto fotografiu nemám – bol tam opar a dav turistov. A pohľadnice aj tak nefotím. Málokto však vie, že v dedine sa nachádzajú historické jaskynné obydlia slúžiace v minulosti ako úkryt pred votrelcami. Dnes sa obyvatelia nájazdov obávať nemusia, sužujú ich však neustále zosuvy pôdy. Mnohí žijú v polorozpadnutých domoch v riziku, že jedného dňa sa s nimi dom zosunie do údolia. Nechávame auto na hlavnej ceste pod dedinou a peši vyrážame pomedzi zrúcaniny. Dedina pôsobí opustená. Takmer na vrchole dediny narážame na prvých obyvateľov – dvoch starkých na priedomí.
Za moment vychádzajú aj mladí. Pozývajú nás do vnútra. Káva, čaj, niečo pod zub. Debata o všetkom možnom. Ruština sa mieša s arménčinou. Dopíjam svoj čaj a vychádzam von. Pred ďalším domom narážam na skupinku detí pýtam sa či ich môžem odfotiť. Vychádza babka a pozýva ma do vnútra. Ďalší čaj. Mám počkať kým dopečú tortu. Neviem koľko to potrvá, ale nikam sa predsa neponáhľam.
Po hodnej chvíli počujem vonku Garika s Viktorom. Konečne ma našli a pridávajú sa k nám. Že som sa „stratil“ nikomu nevadí. Z práce sa vracia otec rodiny. Vojnový veterán. Rozpráva o Karabachu o vojne, po chvíľke naliehania vyťahuje medaile. Garik vášnivo diskutuje o politike, arménskych problémoch, karabašskom konflikte. Atmosféra je uvoľnená, nikto si ani neuvedomuje keď sem tam zaznie závierka fotoaparátu.
Počas rozhovoru sa opäť nenápadne vytratím a motám sa po dome. Stretávam juniora, ktorý mi nadšený predvádza svoje domáce fitko. Zaujíma sa o aj o bojové športy, jeho strýko je trénerom v miestnom karate klube. Dopijeme, dojeme a vydávame sa späť k autu.
Po ceste míňame zjavne nový a nedokončený dom. Garik vraví, že pred dvoma rokmi tu nebol. Klopeme na dvere. Majiteľ je doma. Postavil ho vedľa toho rozpadnutého spolu so sestrou za necelé dva roky. Vlastnými rukami. Na jednoplatničke sa varí káva a ďalší čaj. Dnes už štvrtý – ten pri raňajkách nepočítam. Okrem kávy a čaju nemajú doma nič iné čím by si podľa nich mohli dôstojne uctiť návštevu. Vyťahujú aspoň vlašské orechy. A tak si spoločne lúskame. Na záver si ešte ideme pozrieť starý dom. Celý na šikmo, postláčaný a pozohýbaný silou pohybujúcej sa zeminy. Strhnúť sa ho neodvažujú – od nového ho delí len chliev.
Ararat – Khor Virap
Biblická hora Ararat (5.137 m) je považovaná za jeden symbolov Arménska. Málokto si však uvedomuje, že leží na území Turecka. A navyše sú Araraty dva – Malý a Veľký. Najbližší bod je kláštor Khor Virap týčiaci sa na vŕšku pod úbočiami Araratov. Vrchol Araratu je od neho vzdialený 32 kilometrov. My sme sa na Khor Virap zastavili cestou z Jerevanu do Gorisu. Budíček sme si dali na 4:00 aby sme stihli zlatú polhodinku. Počasie nám praje – obloha modrá a na vrchole Araratu štýlovo usadená čiapka z mrakov. Parkujeme na zákrute pri strome od ktorého „sa to fotí“. Viktor špekuluje nad netradičnou kompozíciou, ja dávam klasickú pohľadnicu. Upravím ju v telefóne a postujem na facebook. Nech doma vedia že sme v poriadku.
Presúvame sa ku kláštoru na parkovisku kde štartujem dron. Garik ma upozorňuje, že od tureckej hranice sme vzdialený pár stoviek metrov. Môj Bzučo však uniká pozornosti možno ešte neprebudených pohraničníkov a získavam pár menej typických záberov na Khor Virap s oboma Araratmi v pozadí.
Noravank a Tatev
Na dnes máme počas presunu v pláne ďalšie dva kláštory. Prvým je Noravank z 13. storočia nachádzajúci sa cca 120 km od Jerevanu. Opäť sa dostáva k slovu Bzučo. Druhý (teda dnes už tretí) v poradí je Tatev, kde končí väčšina turistov na výletoch z Jerevanu. Od okolitého sveta ho oddeľuje hlboké údolie, ktoré sa dá prekonať kabínkovou lanovkou „Wings of Tatev“. Zo svojou dĺžkou 5.7 km je vraj najdlhšou na svete. My dávame prednosť doprave vo vlastnej réžii a pomaly schádzame serpentínami na dno údolia. Tu naberáme dvoch mladých Arménov. Až sem sa dostali so svojou Ladou na LPG, ale nahor ku kláštoru si to už netrúfajú. Časť kláštora je v rekonštrukcii. Navyše začína pršať. V prestávke medzi prehánkami štartujem dron a pokúšam sa zobrať kláštor zhora a z údolia.
Lešenie na kláštore komplikuje komponovanie a tak radšej balím dron a dohadujem sa s kolegami čo ďalej. Vyrážame autom cestou na kopec za kláštorom. Na vrcholku zazriem nejaké ovce. Prepínam na režim kamzík a štverám sa za nimi. Viem čo chcem – pred očami mám záber ovce od kamaráta Ľuboša Žákovica. Na jeho ovcu to však nemá. Keď sa pokúšam ovciam dohovoriť a dohodnúť sa na lepšej kompozícii pribieha pastierka. Zjavne nemá pochopenie pre umenie a ovce zháňa smerom k dedine. Alebo sa len stmieva.
Goris
Goris je dvadsaťtisícové mestečko ležiace v hlbokom údolí rovnomennej rieky. V súčasnosti je významné najmä vďaka silnej vojenskej posádke určenej na podporu neďalekého Náhorného Karabachu. Ubytovávame sa v hoteli Goris (ako inak) nesúcom neklamné znaky socialistickej architektúry. Z desaťposchodovej budovy je sú v prevádzke len prvé tri. Pre pol tucta návštevníkov to prepychovo stačí. Večer sa v reštaurácii zoznamujeme s jeho novým majiteľom – Senikom. Pochádza z neďalekej dediny a momentálne žije a podniká v Česku. Hotel kúpil pred troma dňami. Kurvahošigutntág.
Po raňajkách nás Senik nakladá do svojho Lexusu. Goris je vychýrený svojimi tradičnými pekárňami. Senik nás berie ku kamarátovi, ktorý má najmodernejšiu v meste. Pochválime moderné vybavenie a úctivo poprosíme, či by sme nemohli zájsť do tej, čo sme si včera vyhliadli. Mohli. Chlieb sa tu pečie tradičnou metódou. Jedna žena vaľká, druhá hádže na steny pece vyhĺbenej v zemi. No a tretia vyťahuje hotové produkty.
Kým fotografujeme, Senik niečo dojednáva s majiteľom pekárne. Je dosť možné že ju kúpil. Presúvame sa do centra mesta a nasleduje neplánovaná návšteva u primátora mesta a oblasti. Pri šálke kávy a čaju dohadujeme kultúrnu arménsko-česko-rusko-slovenskú spoluprácu na najbližšie dve päťročnice. Od primátora dostávam vizitku a od jeho asistentky za hrsť cukríkov. To preto že som odmietol cukor do čaju. V Gorise sa podobne vo Voghjaberde nachádzajú historické jaskynné obydlia. S jedným rozdielom. Tu sú niektoré ešte stále obývané. Znie to lákavo a tak v sprievode starostovej asistentky vyrážame ku skalám. Niečo podobné som videl na Grand Canaria, ale to boli turistické atrakcie – dnes je možné si dokonca prenajať jaskyňu ako dovolenkové bývanie. Tu si celkom v pohode nažívajú domáci. Jaskynné bývanie na viacerých poschodiach. So zavedenou elektrikou, satelitom. Klimatizáciu zjavne riešiť nemusia.
Khndzoresk
Ďalej je na pláne návšteva Senikovej rodnej obce Khndzoresk. Užívam si jazdu v prezidentskom kresle. Tlačidiel okolo mňa sa radšej nedotýkam – netuším ktoré z nich by mohla byť priame linka do Kremľa. V Khndzoresku prestupujeme do obitého Range Roveru. Na miestne komunikácie sa určite hodí lepšie. Zastavujeme v miestnom múzeu. Venované je prevážne karabašskému konfliktu. Senik nám ukazuje obraz na ktorom je zachytený jeho nebohý brat so spolubojovníkmi. Uvedomujem si, že vojna je prítomná v každej rodine, v každej domácnosti.
Ďalšia v poradí je základná škola. Už nás čaká pani riaditeľka a samozrejme Senikova triedna učiteľka.
Na školskej chodbe
Garik s Viktorom a Senikov sa v sprievode riaditeľky strácajú kdesi v budove. Zvoní na prestávky, deti vybiehajú na dvor. Ja s nimi. Najskôr trochu ostýchania a potom sa so všetkým strán ozýva „Marcel, sjuda smatri! Vot miňa snimaj!“. Deti sa predbiehajú a predvádzajú tlačia sa mi pred objektív. Po chvíli rezignujem a cvakám každého bez ohľadu na scénu, kompozíciu, pozadie – nech majú deti radosť. Nefalšovanú radosť sa nedarí krotiť ani dozorujúcemu pedagógovi. Nakoniec rezignuje a necháva veciam voľný priebeh. Ďalšie fotenie si už organizujú deti.
Prichádzajú Garik s Viktorom a ja si idem pre zmenu „oddýchnuť“ pred budovu školy. Stretávam zopár domácich. Vysvetľujem kto som a čo tu robím, počas rozhovorov fotím. Znovu nasadáme do auta a presúvame sa do „starej dediny“. Je to komplex 2000 rokov starých jaskynných obydlí. Senik nám ukazuje plány na vláčik, ktorý by mal voziť turistov naprieč údolím. Snažíme sa mu vysvetliť, že to čo sa hodí do Karlových Varov sa tu bude vynímať trochu inak. Máme čas – tempo zostupu nadol serpentínami nám diktuje oslík miestneho pastiera.
Pastier je zároveň strážcom kostolíka na dne údolia. Prezeráme si fotky z časov minulých a vyražame napäť. V polovici cesty nahor nás už čaká Senikov syn s kamarátom a šašlikmi. Najeme sa a neskoro poobede vyrážame k hlavnému cieľu našej dnešnej cesty – hranici Náhorného Karabachu.
Tento článok bol pôvodne publikovaný na portáli ePhoto.sk
