Vojaci nás ubytovali v opustenom dome po obyvateľoch, ktorí utiekli pred vojnou. Dom je čiastočne zničený, okná sú zatemnené, ale máme strechu nad hlavou. Skladáme si veci a vyrážame na „prechádzku“ k miestnemu jazeru. Pri našom aute stretáme Vovu. Nespokojne pozerá na zadok auta trčiaci spod stromu. Vchádza do dvora a z kufra svojho auta vyťahuje maskovaciu sieť. „Zakry si to,“ vraví. „Takto si príliš ľahko rozpoznateľný pre drony“. Neodporujem a spolu s Borisom naťahujeme sieť na auto. „A kam ste sa vybrali?“ pýta s a Vova. „K jazeru,“ odpovedá Aľona. „Poďte, ukážem vám cestu,“ vyráža pred nami. Prechádzame cez susedný dvor. Za stolom sedí starší chlap v maskáčoch. Ako nás zbadá vstáva a predstavuje sa „Som Alexander. Ale volajte ma Dok“. Zoznamujeme sa o pokračujem s Vovom k jazeru. Predierame sa trávami k malinkej „pláži“. Pozeráme na zapadajúce slnko. Janka spovedá Vovu.
Prichádza Dok. „Už ste večerali?“ Krčíme ramenami. „Máme vajcia, klobásu, paradajky aj uhorky. Poďte, spravím praženicu“. Chvíľu sa zdráhame ale Dok je neodbytný. Vyrážame za ním. Jeho dom je vo výrazne lepšom stave ako náš. Udržiavaný, čistý. V kuchyni plynový sporák. Dok vyberá vajíčka a klobásu a začína kuchtiť. „Máme sa tu celkom dobre,“ rozhovorí sa bez vyzvania. „Keby bola ešte elektrina a chladnička, bolo by to tu ako na dovolenke,“ pokračuje. S jeho slovami nie úplne korešponduje vzdialene zabubnovanie delostreleckej paľby. „To sú naši,“ ukľudňuje nás. „A na dedinu nestrieľajú?“ pýtam sa. „Ani nie. Včera jedna padla na dolný koniec, ale väčšinou je tu klud“.
Dok má 57 rokov. Je v jednotke najstarší. Pracoval v bani a bol aj dedinským „felčiarom“, na vojne je logicky medikom. Medikom v prvej línii. Pýtam sa koľko ľudí mu asi prešlo rukami. „Veľa, naozaj veľa. Pamätám si ale detailne len toho prvého. Potom to už išlo nejak automaticky. Raz keď bol naozaj zlý deň mal som skoro päťdesiat trojstoviek“. Trojstovka je v kódovom označení zranený, 450 v poriadku, 200 mŕtvy. „A boli aj nejaké dvestovky?“ pýtam sa. Dok sa trochu zháči. „Priamo u mňa nie. Ale keď je dvestovka úplne jasná, ani ju neriešim. Mám priority. Venujem sa trojstovkám. Ja som v prvej línii. Turniket, náplasť na pneumotoroax, izraelský obväz – to sú moje nástroje. Ja len stabilizujem. Odo mňa sa transportuje dozadu na medpoint. Tam už vedia dať komplexnejšie ošetrenie a prípadne zavolať aj evakuačné vozidlo a zariadiť prevoz do nemocnice,“ hovorí kľudným hlasom ako keby sme sa bavili o recepte na praženicu.
Cítim k tomu skromnému chlapovi obrovský rešpekt. Chcem sa mu nejako zavďačiť. Vyberám zo svojej lekárničky jeden turniket a modulárny obväz OLAES. „Ďakujem. CATovský turniket sa hodí. Ale hento asi nepoužijem,“ bradou ukazuje na OLAES. „Prečo? Tamponádu nerobíš?“ nechápem. „Ty zvládneš tamponádu poležiačky?“ odpovedá otázku. „Lebo ja nie. A keby som si kľakol dá ma dole snajper,“ vraví. „Snajper? Hádam si označený ako zdravotník,“ krútim hlavou. „Nie som. Zdravotník je pre ruského ostreľovača prioritný cieľ. Rovnako ak ty s tou nášivkou PRESS na veste. Keď pôjdete zajtra so Srbom dopredu, radšej si ju daj dole,“ dodáva.
Pýtam sa čo by potreboval. „Mám ti dať zoznam?“ odpovedá opäť otázkou. „No veď daj. U nás sa vždy nájdu ľudia, čo radi pomôžu. Čo budem vedieť zohnať kúpim a donesiem …“
