Day D-1
Budík som dal na šiestu. Aby sme sa v kľude dobalili a o desiatej vyrazili. Ráno ešte vysielam Alenku kúpiť termixy a jogurty. Prichádza správa od Juraja že sa stretávame 10:45. A ďalšia od Moniky že sa stretávame o tej desiatej, ale asi sa budeme dlho nakladať do karavanu. A že ja ešte musím počkať do dvanástej, aby som vyzdvihol nálepky na autá v tlačiarni. Keď sa to pokúšam vysvetliť Michalovi, oznamuje mi že sa na to musí ísť vyspať.
Od Juraja dostávam správu s koordinátami miesta stretnutia. Parkovisko pred Lidlom v Petržalke. Na mieste je Juraj s karavanom. A má koordináty miesta kde nás čakajú ostatní … trochu zamotané? Ešte len začíname.
Konečne nakladáme. Umiestniť štyri bicykle na nosič karavanu je analógová verzia Tetris 3D. Nakoniec sa to ale podarí. Fotím konfiguráciu, aby sme to vedeli zreporodukovať. Karavan a sprievodný Mercedes V vyrážajú na cestu, my ideme pre nálepky. Do osádky nám pribudol Maťo Kostel. Všade mešká a Monika verí že my ho prevychováme. Meškajú aj v tlačiarni. Máme čas a tak si dávame obed šampiónov – kebab stánkový fastfoodový. Máme nálepky a vydávame sa stíhať kamarátov. No stíhať ako stíhať. Náš strešný stav ma pri 90ke zvukový prejav štartujúceho Airbusu. Kostel s Michalom dostávajú nápad. Počas tankovania vytunia držiak stanu izolačnou páskou. Nedávam tomuto riešeniu dlhú životnosť a premýšľam ako sa bude cítiť vodič za nami, keď sa mu na čelné sklo nalepí kus našej odtrhnutej pásky. Napodiv to ale funguje a pri rýchlosti 110 km/h sa môžeme aj porozprávať.
Do hotela Blumenhof kde dnes nocujem dorážame len s malým oneskorením. Prvý plán je – neskorý obed alebo skorá večera. Nakoniec je z toho neskorá večera, keďže v reštaurácii ktorú sme vybrali nemajú pochopenie pre 10 neohlásených zákazníkov. Z avizovanej hodinovej doby čakania na jedlo sú takmer dve. Aspoň má Dano čas naučiť sa ako sa slabikuje Alm-du-dler. Po večeri sa dohaduje ešte niečo ohľadne taktiky. Juraj má jednu požiadavku. Chcel by ísť úseky so sklonom 2-4%, rovinaté, s vetrom do chrbta 3,14 – 9,81 m/s a pri teplote 18-21 stupňov. Všetci sľubujú že to nebude problém. A keby mal problém s mazaním Monika ma pol kila vazelíny. Pani v lekárni na ňu vraj závistlivo pozerala, keď vravela že potrebuje véééľké balenie. Lebo že ide na jednu trojdňovú akciu do Rakúska s deviatimi chlapmi, čo budú v akcii vždy dvaja a po ôsmych hodinách sa budú striedať. Ale na záver a na koniec pôjdu všetci naraz.
Na záver dňa nám ešte Juraj ukázal ako sa bezpečne zamyká jeho nedobytný karavan. V rámci demonštrácie si zamkol kľúče v kufri. A potom ten nedobytný karavan za pár minút s pomocou dvoch statných asistentov, jednej čelovky a šróbováku otvoril.
Koniec hlásenia 
Day D, Time T-4
Od rána lepíme, triedime, nastavujeme, testujeme. Teda podaktorí. Taký Kostel v pohode a s úsmevom na tvári vykukne z okna v negližé tesne pred desiatou. Keby nemal VO2 max 78 asi by už visel zavesený za poklady na najbližšom strome. Keď je všetko ready Janči posledný krát prechádza check-listy a vyrážame na technickú inšpekciu. Pretekári aj doprovodné vozidlá. Cestou si (doprovodné vozidlá) dáme ako navigačné cvičenie tri krát otáčku o 180 stupňov. Patrik II (Patres) v sprievodnom Mercedese sa nenechá rozhodiť a Patrik I (Lopúch) v karavane preventívne zaparkuje na kraji mestečka Sant Georgen a vyčkáva kým mu nepošleme správnu polohu. Nuž ako sa vraví „Ťažko na cvičisku – ľahko na bojisku“. No veď uvidíme.
Kontrolu zvládame bez problémov a vraciame sa na hotel. Teda pred hotel. Ubytovanie nám skončilo, tak okupujeme parkovisko ako banda potulných cirkusantov. Juraj objaví voľnú a funkčnú zástrčku pri vstupe do hotela. S kľudom Angličana vyťahuje predlžovačku a nahadzuje karavan na šťavu. Máme funkčnú klímu a sťahujeme do karavanu aj chladničky z oboch Mercedesov. Život je hneď jeden z krajších.
V reštaurácii kde sme včera čakali na večeru dve hodiny je to dnes lepšie – obedy nepodávajú vôbec. Jediné dostupné jedlo je „Pizzeria“ na miestnom kúpalisku. Zo šiestich druhov pizze čo má v ponuke sú dostupné len tri. To ale nevadí, lebo vyzerajú a chutia všetky rovnako. Ale výhľad na okolité kopce to kompenzuje a nanuky sú mrazené.
Janči s Monikou a Shrerkom otestovali vysielačky. Zisťujú že vyzerajú fajn, len nie vždy fungujú. Nevadí, dá sa dorozumievať aj posunkami. Dolaďujeme posledné takticko-technické detaily. Napríklad kedy a ako bude „odskakovať“ na malú potrebu cyklista, ktorý bol práve vystriedaný. Do úvahy prichádza fľaša alebo dvere auta za jazdy. Chalani berú alternatívu B.
Čakáme kým začne slnko klesať a príde čas T – 19:20. Držte našim borcom palce!
Day D, Time T-2
Všetko je nachystané. Posledné hodiny pred štartom (19:20) trávi každý inak. Väčšina sa snaží ešte oddýchnuť. Ale napríklad taký Juraj si povedal že je najvhodnejší čas na generálku jeho bicykla
Day D, Time T
Je odštartované! Pri nástupe na štart sa dozvedáme že :
– ak nevieš po nemecky môžeš sa s Rakúšanmi kľudne rozprávať po taliansky. Nevadí že nevieš ani po taliansky (Shrek)
– v dvoch doprovodných vozidlách máme spolu 10 (slovom DESAŤ) ľudí (Danko)
Hneď ako to časomiera odpálila, odpálil to aj Shrek. Teamových kolegov sa pokúša trhnúť už na pódiu. Danko a Kostel sa ho vydávajú stíhať, len Juraj si povedal že vo veku 50+ nie je na takéto zábavky dorastencov zvedavý a s kľudom ostrieľaného veterána a za ovácií fanúšikov prechádza úvodné metre štýlovo so vztýčenou hlavou. Shrek dáva také bomby, že nebyť pohotového Michala sto metrov za štartom, nemajú chalani ani spoločnú fotku na bicykloch.
Bombové nadšenie Shrekovi ostáva aj po tom ako sa oddelia ostatní členovia. Vydávame sme sa ho s Michalom stíhať v Pace Car 2 (aka Photo Car). Štartovali sme ako predposlední a preto nechápeme prečo na trati predbiehame iné teamy ale Shreka nikde. Dva krát sme si z Pace Car 1 dávame poslať aktuálnu polohu aby sme mali istotu že sme ich nejakým omylom neminuli. Nakoniec ich dobiehame asi po 20 kilometroch a pol hodinu pred západom slnka. Shrek valí skoro 40 km/h. Predbiehame ho, vyskakujem z auta a robím mu fotku za jazdy. Michal konštatuje že nemá zmysel ho ďalej stíhať. Posielame správu že na dnes s fotením končíme a vyrážame na miesto prvého veľkého striedania, kde sa máme stretnúť aj s karavanom.
Day D+1
Po skončení fotenia nastavujem v navigácii miesto prvej veľkej výmeny a stretnutia s karavanom a … navigácia nás neomylne posiela späť na štart. Paráda. Dva krát overujem cieľ. Je naozaj na trase. Len najrýchlejšia cesta k nemu má pramálo spoločné s trasou čo pre pretekárov vymysleli organizátori. Pomaly doťahujeme karavan, keď zachytíme útržky komunikácie. Overujeme si to čo tušíme – „Huston máme problém“. Pace Car 1 (sprievodné vozidlo) zabudlo pred štartom natankovať a dochádza mu palivo. V noci pretekár nemôže ísť bez sprievodného vozidla a preto tankovanie = neplánované zdržanie. Začíname na diaľku riešiť možné varianty. Hľadáme otvorené pumpy v okolí, lietame hore dole. Namiesto plánovaného spánku samozrejme. Asi po hodine cvičenia sa ozýva PC1 a hlási „Problém vyriešený bez zdržania, pokračujeme podľa plánu“. Jano je asi kúzelník. Každopádne super. Tesne pred polnocou sa dostávame do postele aby – o pol noci oznámili na kostole ktorý sme si pri parkovaní nevšimli zaradili obligátnych 12 úderov zvona. Aspoň že ďalšia nádielka bude len jeden.
O tretej nás budia vibrujúce budíky. Rozospatí sa motáme po tmavom parkovisku ako mátohy. Juraj a Kostel raňajkujú, Michal ktorý má v PC1 striedať Jančiho imituje pri ceste bezdomovca. Výmena prebieha bez problémov, šéfkuchárka Monika chystá Shrekovi s Dankom rannú večeru. Vyrážame k ďalšiemu stanovisku. Michala u mňa nahrádza Janči. Začína mi rozprávať zážitky a zrazu … v polovici vety zmĺkne. Chvíľu sa venujem nočnej vozovke. Potom na neho pozriem a … spinká ako bábätko.
Ďalší míting point vyberáme na kraji dediny Schrattenberg. Miesto disponuje dokonca vodovodnou prípojkou – aký luxus. Jediný problém je že v karavane, ktorý nás po chvíli dobieha odišlo 220V a nemáme ako dobíjať. Odišla hlavná poistka. Lopúch vyráža do dediny a vracia sa o chvíľu aj s poistkou. Vraj našiel pána z OAMTC. Normálka. O chvíľu naťahuje predlžovačku do najbližšej záhradky. Vraj sa dohodol s domácou že sa môžeme napojiť. Normálka. Juraj s Kostelom si mákli a výmena je necelú hodinu skôr ako sme plánovali. Ale mákli si zjavne aj súperi. Nevadí. Bič plieska na konci ako vraví Lopúch.
Na ďalšiu etapu fasujem do auta Patresa. Už sa trochu vyspal a začína byť hladný. Najskôr ale hľadáme vhodné miesto na zakempovanie. Nachádzame krásny flek v tieni pred miestnym Wasser Weltom. Všetko super, len každú chvíľu musíme „vyháňať“ nejakého návštevníka vysvetľujúc kto se a čo tu robíme a že čakáme ešte karavan. Všetci chápu a parkujú ďalej. Normálka. Patres je hladný ako vlk. Vyťahujem turistický varič a expedičnú stravu. Piknikujeme. Okoloidúci nás zdravia a želajú dobrú chuť. Normálka. Prichádza karavan. Lopúch vyťahuje predlžovačku, napochoduje do vinotéky za rohom a pripojí nás. Normálka.
Čakáme PC1 a pretekárov …
Day D+1,5
Včera sme sa zdržali na večernej striedačke a príchod na „nočný kemp“ sa nám trochu predlžuje. Pri prejazde Klagenfurtom vidím na jednej križovatke dvojicu semaforov vedľa seba. Zaujímavé. Zažmurkám a zrazu je len jeden. Zaujímavé. Na ďalšej križovatke sa to opakuje. Rovnako vjazdy do tunela sú na prvý pohľad zdvojené. Naozaj zaujímavé. Michal na sedadle spolujazdca spí spánkom spravodlivých a tak nemám s kým tento úkaz skonzultovať. Tak radšej žmurkám pred každým náročnejším úsekom cesty. Prehupeme sa horským sedlom a klesáme k Dráve. Nahadzujem cyklomapu a overujem že sme na trase. Začínam hľadať miesto na zakempovanie. Prvý pokus je neúspešný – rozbaliť to požiarnikom rovno pred bránou asi nebude dobrý nápad. Po asi dvojkilometrovom klesaní prichádza vykúpenie v podobe parkoviska. Je na ňom len jeden kamión. Vyberám vhodný flek, rozbaľujem strešný stan. Michal sa premotá zo sedadla do stanu a spí ďalej. Ja posielam polohu ostatným. Spolu so správou „Ideme spať, zobuďte nás keď to bude potrebné. Dobrú noc. Teda ráno“. Vypínam zvuky na telefóne a ruším všetky budíky na hodinkách …
Mám taký divný sen že mi pípa správa. Je to nelogický sen, veď som si vypol zvuky. Odkladám preto (vo sne) mobil a spím ďalej. V sne sa mi sníva, že by som tú správu mal skontrolovať ešte raz. Tak (v sne samozrejme) našmátram telefón, zapínam čelovku a snažím sa bez okuliarov zistiť wo co tu gou. Ahá … Janči zo sprievodného vozidla mi v tom sne píše že sú 30 km od nás, zjazdujú a odhadom za 20 minút očakávajú striedanie pretekárov aj posádky PC1. To nedáva logiku, lebo keby boli tak blízko, Lopúch by nás už dávno zobudil. Tak sa radšej z toho sna budím ja. Zmätený pozerám okolo seba. Som v stane a vedľa mňa chrápe Michal. Žmúrim na hodinky a porovnávam aktuálny čas s časom doručenia správy vo sne. Uplynulo 9 minút. Čiže za 11 minút striedame. A TO NIE JE SEN!!!
Budím Michala „Vstávaj – o 11 minút sú tu!“. Mišo na mňa čumí ako vyoraná myš „Blbosť, to by sme už boli hore!“. Lezúc po rebríku si pripadám ako námorník. Svet sa mi húpe pod nohami. Zastabilizujem sa o auto a hypnotizujem chvíľu tmavý karavan. Mišo vystrkuje hlavu zo stanu a pýta sa „Prečo všetci spíme?“. Dobrá otázka. Otváram dvere a šepotom (aby som nikoho nezobudil) vrieskam „Vstávajte! O 10 minút sú tu“. Lopúch sa preberá prvý. Pozerá na hodinky a potom na mobil. „Ako je možné že sú tri, keď mám budík nastavený 2:50?“. Premýšľam či toto nie je sen vo sne, v ktorom som sa prebudil. „Netuším, ale sú tu za 9 minút!“ odpovedám a (potichu) budím Shreka, Danka a Moniku. A zrazu je všade živo. „Prilbu, svetlá, jedlo, jonťák!“. „Nemáme niečo proti hnačke?“. „Sem mi posvieť!“. „Nemáte niekto ibuprofén?“. Niekto teda dostáva Endiex, niekto jonťák, niekto Ibalgin. V aute si to už hádam spravodlivo rozdelia. Michal stojí pri vjazde na parkovisko a o chvíľu kričí „Už idú!“. Na parkovisko vletí spotený Juraj a za ním PC1. Janči vystupuje, Michal nastupuje. Meníme prepravky v aute. Shrek odrfkuje ako Hatatila na štarte Veľkej Pardubickej. „Môžemééé“ ozýva sa zozadu spolu s buchnutím kufra. Shrek vyráža rovnako dynamicky ako predvčerom na štarte. PC1 flekuje za ním. Počujem hlboký zborový výdych.
Balíme naše caky paky a vyrážame cez Alpy smer Mittersill, kde máme dnes plánovaný denný kemp.
Day D+2
Po rannom sne vyrážame smer Alpy. Trasa pôvodne mala viesť cez Großglockner-Hochalpenstraße ale usporiadatelia ju na poslednú chvíľu zmenili a tak prvá dvojka (Danko a Shrek) stúpajú k tunelu Felbertauerntunnel. Tu je prejazd bicyklom zakázaný a chalani ho prekonávajú v aute. Nasleduje zjazd do Mittersillu, kde máme dnes prvú dennú výmenu.
Prichádzame na miesto výmeny podľa súradníc, ktoré nám poslal Lopúch. Som trochu zmätený, lebo GPS nás vedie do gazdovského dvora. V ňom je už zakempovaný karavan, Monika suší dresy, Lopúch ťuká čosi v mobile. Normálka. Že sme napichnutý na elektriku, máme dočapovanú vodu a vyprázdnené WC v karavane ma vôbec neprekvapuje. Skrátka Lopúch – vybavovač, udivuje Slovač. Čakajúc na chalanov si dávame neskoré raňajky.
Konečne sú tu. Naši dvaja borci sú jednoznačne najrýchlejší. Za nimi sa totiž poslušne ťahá niekoľko sto metrová kolóna vozidiel. Prečo idú na striedačku obaja na bicykloch neriešim. Aspoň budú pekné fotky. Odovzdávajú štafetu Jurajovi. Ten vyráža a sprievodné vozidlo smeruje do dvora. Za povzbudzovania domácich meníme prepravky za nové a plné, naskakujeme a vyrážame stíhať Juraja. Za takúto výmenu by sa nemuseli hanbiť ani vo Ferrari F1 teame.
Na začiatku stúpania na Gerlos Pass strieda Juraja Kostel. Nasadzuje svižné tempo, prebiehame ho a naberáme náskok. Nachádzam vhodné miesto na fotenie – Juraj s Jančim ho využívajú na rýchly obed. Martinovi sa ujdú len kamene, čo vtipkár Ďuri nazbieral pri ceste a kamarátsky mu ich ponúka. Kostel kamene berie a dokonca s nimi zapózuje za jazdy do foťáku. Asi je ten kopec slabší ako písali. Vyrážame za ním a za chvíľu Kostel signalizuje aby sme ho dobehli. Navigátor Janči sťahuje okienko. „Nejaký problém?“ pýta sa. „Nie, len teraz si chcem odfotiť ja vás“ reaguje Martin. Za jazdy vyberá mobil a robí si selfie s doprovodným vozidlom v pozadí. Pre istotu kontrolujem stúpanie. Pche … smiešnych 12%.
Pred vrcholom Kostela ešte raz predbehnem, spravím mu fotku ako začína zjazdovať a … už je fuč. Chvíľami sa mi podarí dostať ho na dohľad, ale 90 km/h dole 180 stupňovými serpetínami asi nebude najlepší nápad. Kostel si jazdu užíva. Dobiehame ho až pod kopcom. Som spotený a teším sa že to mám za sebou. Po prestriedaní sa ma Kostel s úsmevom od ucha k uchu pýta „Videl si tie parádne popri ceste vodopády?“. Fakt neviem čo mám odpovedať. Snažím sa v hustnúcej premávke pred Insbruckom nestratiť Juraja. Trasa nás vedie do prímestských rekreačných oblastí. Požitok z jazdy na časovkárskom špeciály úzkymi a kľukatými cestami bráchovi prekazí tabuľa „Umleitung“. V roadbooku ju nemáme, je pod ňou dnešný dátum. Paráda. Rýchla porada. Juraj pokračuje po pôvodnej trase s čerstvo položeným asfaltom, Janči horúčkovite prepočítava a hľadá najoptimálnejšiu trasu ako sa znovu stretnúť s Jurajom. Darí sa mu to a spoločne prechádzame mestom.
Dostávame sa pod najvyššie stúpanie dnešného dňa – Kühtai (2013 metrov). Na rade je náš vrchár Kostel. Utekáme mu, ale má čo robiť aj náš dízel. Nachádzam pekné fotopoint a čakáme. Zrazu volá Martin. Vraj potrebuje vymeniť koleso. Defekt? Špica? Nie. Len zistil že 25 kazeta vzadu a normálna (nie kompakt) píla vpredu asi nie sú najideálnejšia voľba do tohto kopčeka. Chystáme koleso (Jurajove) s 30kou kazetou. Výmena je pomerne rýchla a Kostel pokračuje. Pod vrcholom mu zase nahadzujeme jeho koleso – netrúfa si zjazdovať s cudzím. So svojim si zjavne trúfa a opäť ho strácame. Po vystriedaní si sťahuje údaje z počítača. Bol tam v stúpaní meraný segment a Kostel má historicky 7 (slovom SIEDMY) najlepší čas. Keď by sme mu nemenili koleso a nechali ho trápiť sa na 25ke možno by mal ja KOM (King of Mountain).
Záver dnešného dňa je na Silvretta Hochalpenstraße. Fakt príjemná chuťovka. Prechádzame turistickými centrami a ľudia nás zdravia. Menej nadšení sú vodiči v kolóne za nami. Konečne sa dostávame k miestu výmeny. Michal nás naviguje na trávnik vedľa cesty na ktorom už veselo parkuje karavan a Mercedes s rozloženým autostanom. Za nami odbočuje SUV čo sme mali v závese posledných 10 minút. Vystupuje z neho majiteľ usadlosti a pozemku ktorý okupujeme. Chcel by niečo povedať, ale Lopúch mu s úsmevom strká do úst čerstvú palacinku a pýta sa, či sa môžeme napichnúť na elektriku a doplniť vodu …
Day D+3
Pomaly ale isto všetkým dochádzajú sily. Pretekárom aj sprievodu. Hlavne chalani na bicykloch šiahajú až na dno – po posledné rezervy. Keď sa dá snaží si každý uchmatnúť aspoň okamih na kratučký spánok. Striedania sa skracujú, tempo kolíše. V tíme sa dvíha nervozita. Lopúch drží oči otvorené lne silou vôle a snaží sa uvoľňovať atmosféru vtipmi. Darí sa mu striedavo.
Konečne je cieľ na dosah. Posledný úsek ťahá Shrek a Dano. Sledujeme ich posun na mape a keď sú asi 50 km pred cieľom, vyrážame im naproti – všetci. Do cieľa predsa musí prísť celý tím pokope. Záverečné kilometre sú po rovine alebo z mierneho kopca a chalanom ako keby niekto napumpoval dynamit do nôh. Štvorica sa valí krajinou takým tempom, že je problém si nadbehnúť normálne ich odfotiť. Nakoniec fotíme za jazdy s auta. Teda hlavne Monika – ja som za volantom. Pred cieľom nás organizátori odklonia kamsi bokom a strácame tím. Vpálim do nejakého zákazu vjazdu, chmatnem foťáky a utekám smerom k cieľu. Monika ostáva bezradne v odomknutom aute. V cieli sa zorientujem a o chvíľu prichádzajú chalani. Je to tu! Prešli 2200 km a 33.000 výškových metrov. Čas je super, ale nie je až taký dôležitý. Dôležité je že to dali!
Day 4
Balíme, vyhadzujeme, oddychujme. A úplne na záver vyťahujem prvý krát dron a robíme si jednu spoločnú „v civile“. Tak snáď niekedy nabudúce chalani …
