„Kivi, Pirát. Minúta do dopadu,“ ozve sa z rádia. Janka sa ku mne tesnejšie pritúli a ja začnem v duchu odpočítavať sekundy. Pevne verím, dúfam, že to nie sú posledné sekundy našich životov. Letia na nás totiž tri kĺzavé bomby KAB.
… 59, 58 … sme dva metre pod zemou. V bunkri („blindáži“) útočnej jednotky dronistov 12. brigády AZOV niekde pri Kostyantynivke. Dva metre pod zemou, v zemi nikoho. V zóne kontrolovanej dronmi – našimi aj ruskými. V zóne smrti. Do nášho tylu je to asi 10 kilometrov a trochu menej k ruským pozíciám.
Sú tri hodiny v noci a my sa pokúšame oddychovať. Oddychovať, nie spať. Na nule sa nespí, len oddychuje, keď je príležitosť. Krátke prerývané zdriemnutia, v kresle, na drevenej prični. Vždy komplet oblečený a pripravený na hlas z rádia, ktorý znamená ďalšiu akciu.
Chystá sa ďalší útok, Jana a Hriešnik ešte dospávajú (zdroj: Marcel Rebro)
… 41, 40 … máme za sebou náročný deň. Doobeda bol relatívne kľud, ale potom začali Rusi útočiť („šturmovať“) našu pozíciu. Prieskumné drony Mavic spozorovali dve obrnené vozidlá pechoty BMP-2, v každom 10 agresorov a 3 motorky presunujúce sa smerom k nám. To je na súčasné pomery, keď sa šturmuje v dvoj maximálne trojčlenných družstvách celkom veľká sila. Sme tu dve pozície, v každej štyria chlapi s ručnými zbraňami. Proti obrneným vozidlám s 30mm automatickým kanónom by sme nemali žiadnu šancu.
Ale máme drony. FPV drony, schopné niesť kumulatívnu strelu z pancierovky RPG-7 a proti tej pancier BMP-2 nemá šancu. A samozrejme aj trieštivo-trhavé a zápalné nálože proti mäkkým cieľom – pešiakom. Postupne sa podarí znehybniť obidva obrnence aj motorky a potom zlikvidovať živú silu. Skóre dnešného poobedia je 23:0.
Claude chystá kamikadze FPV dron s kumulatívnou náložou na štart (zdroj: Marcel Rebro)
… 30, 29 … asi pred 10 minútami sa z rádia ozvalo „Máte v sektore SU-34, čakajte KABy“. Viacúčelový bombardér je najčastejším nosičom kĺzavých bômb. Spravidla nesie 2-4 bomby s hmotnosťou 500kg. Zhadzuje ich z výšok okolo 8 až12 kilometrov. V tejto hladine už lieta mimo dosahu väčšiny systémov protivzdušnej obrany. Bomba po odhodení rozloží krídla a začne kĺzať k cieľu. Z výšky približne 10 kilometrov dokáže preletieť 40 až 70 kilometrov. Let trvá niekoľko minút – typicky tri až päť.
Najťažší bežne používaný KAB má jeden a pol tony. Z toho približne tona je trhavina. Dokáže zničiť panelák. Áno panelák. Lebo to je jeho typický cieľ. Rusi používajú kĺzavé bomby hlavne proti mestám. Sú síce navádzané, ich presnosť je však veľmi otázna. Pri cieli akým je mesto, to ale neprekáža. Niečo určite trafí. A Rusom je jedno či to je obytný dom, škola alebo nemocnica. Kamarát Janči zažil, ako padol v januári KAB na barák vedľa slovenského humanitárneho centra v Slavjansku.
„KABy sú prvou predzvesťou príchodu ruského ‚mieru‘,“ povedal nám dronista „Volt“. „Dostanú sa na dostrel dediny a zhodia 4-5 kusov. To odíde polovica civilov. Zhodia ďalších 5 a dedina je prázdna. Ostanú v nej len naši vojaci, zakopaní v pivniciach. Nájsť a trafiť 3 vojakov v pivnici, to je už ťažšie …“
… 22, 21 … trafiť konkrétnu pivnicu KABom je naozaj ťažké. Ale keď majú Rusi istotu, že na danom mieste sú dronisti, neváhajú „investovať“ ani 10-15 bômb v cene približne 30 tisíc eur za kus. Toto sa stalo našim kamarátom z jednotky Mahno. Keď Rusi zistili ich pozíciu pri Hulajpole, zasypali ich KABmi. Štvrťhodinový nálet neprežil nikto z 9 chalanov. Identifikovať sa podarilo len štyroch.
„Tri KABy vaším smerom,“ zaznel pred troma minútami nevzrušený hlas z rádia. Ako keby oznamoval predpoveď počasia. Pred KABom sa nedá skryť a nemá zmysel utekať. Keď padne, v okruhu pár desiatok metrov ti nepomôže ani podzemný bunker. Samotný kráter po 500-kilovej bombe môže mať aj desať či viac metrov. Zóna smrteľnej tlakovej vlny je však oveľa väčšia. A utekať nemá zmysel, lebo nevieš kam padne. To presne nevie ani pilot, ktorý ho z bezpečnej vzdialenosti zhodil.
…10, 9 … KABy sú pre Rusov „leteckým delostrelectvom“. Tak ako v rokoch 1994-95 a potom v 1999-2000 ruské delostrelectvo mesiace ostreľovalo čečenský Groznyj, teraz kĺzavými bombami terorizujú ukrajinské mestá. Bachmut, Toreck, Časiv Jar, Maryinka a teraz Pokrovsk a Kostyantynivka – to sú „pomníky“ šírenia ruského „mieru“.
Spomeniem si ako mi raz dobrovoľníčka Larisa opisovala svoje pocity, keď sa prvý krát dostala pod paľbu. „Veď snáď ma to netrafí. A keď trafí, tak možno prídem len o nohy. Alebo jednu. To by šlo. Som účtovníčka, k práci potrebujem ruky. A čo keď mi odtrhne ruku? Ľavú. Pravou zvládnem prácu. To by šlo … alebo … lepšie bude keď ma to dnes netrafí“. Presne. Dnes nás to netrafí. Dnes nie.
… 4, 3 … mohutná explózia nás nadhodí na drevenom lôžku. Sme na poschodí a na hlavy sa nám sype zemina zo stropu. „To bolo blízko,“ zašepká Jana. „Áno, ale ešte d….“ prehluší ma ďalší výbuch. Zadržím dych … tretia explózia je trochu slabšia. Zhlboka vydýchnem. Nie som sám …
„Kivi, Pirát. Všetko v poriadku? Kam to padlo?“ zaznie z rádia. „Kúsok vedľa …“ odpovedá hlas z pozície Pirát. U nás sa ani nikto neunúva vstať k rádiu.
Pred KABom sa neschováš. Neutečieš. Nemôžeš ho zostreliť ručnou zbraňou. Jediné, čo môžeš urobiť, je pripraviť sa skôr, než príde. Mať vlastné oči na oblohe. Vlastné drony. Vlastných operátorov.
Každý Mavic znamená menej ruských dronov nad našimi hlavami. Menej súradníc odovzdaných bombardérom. Menej bômb.
Tri KABy dnes padli vedľa. Zajtra nemusia.
Ak chceš, aby ďalšie vôbec neleteli naším smerom, pomôž nám poslať ďalšie oči na oblohu.
Ďakujeme
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
