Arménsko 2021 – II  (Lori)

Katnaghbyur – „prevolebný míting“ na konci sveta

Dedinu Katnaghbyur našiel Garik na mape podľa nášho nového „vzorca“ : končí v nej cesta a nie je to asfaltka. Pripravení na ďalší Dakarský zážitok vyrážame zo Stepanavanu. Do dediny je to 10 kilometrov. Čiže za 15-20 minút sme tam. Po prvom kilometri upravujem odhad na 30 minút. Po ďalšom na 45. Potom už nič neprepočítavam ani neodhadujem. Tankodróm je proti tomuto čajík. Lietame v kabíne ako bábiky, napriek tomu, že sa snažím ísť maximálne opatrne. Už nezaberajú ani sovietske odrhovačky. Po hodine sme na kraji dediny. Garik sa chce spýtať kde majú obchod – zabudli sme totiž sladkosti pre deti. Neviem či sa mám nad absurdnosťou situácie smiať alebo plakať. Do dediny na konci sveta sa dotrmácajú štyria zúfalý cudzinci a prvé čo ich zaujíma je akciový výpredaj v miestnom Tescu …

Nezastavujem a valím cez dedinu kým sa to dá. Keď sa to už (podľa mňa) fakt nedá, zastavujem na kraji cesty a vystupujeme. Okolo nás prehrčí Lada so štyrmi pasažiermi a prekonáva prekážku pred ktorou som to ja zabalil. Nuž – mám sa ešte čo učiť.

Peši pokračujeme hore dedinou, bavíme sa s domácimi, fotíme. Na priedomí jedného s domov zbadám babičku ako z rozprávky. So širokým úsmevom mi ide v ústrety, ja ju zdraviac fotím. Za ňou letí dcéra a s krikom ju zaháňa do vnútra. Nerozumiem, ale našťastie mám v pätách Vigena a tak sa obraciam o pomoc. Nie, nie je problém s fotením, len babička sa musí prezliecť do niečoho reprezentatívnejšieho, prekladá Vigen. No čo už … kým sa babička prezlieka, ideme do domu. Moderný nábytok, LCD telka s uhlopriečkou cez 100cm, modré neónky na stene – domáci pracujú a žijú v Moskve a teraz prišli domov, lebo babička ochorela.

Po chvíli prichádza babička. Volá sa Soňa a našťastie úsmev jej nezmizol z tváre. Len kožená sedačka k nej nejak nepasuje. Pochválim zariadenie a snažím sa babičku vymanévrovať na zadnú terasu, kde je krásny výhľad. Po ceste mi vnučka strčí do jednej ruky čaj a do druhej pohár s ovocnou šťavou. Nuž, teraz buď múdry a taktný pán fotograf. Šupnem do seba šťavu – je fakt výborná a zbavujem sa pohára. S čajom je to horšie – je horúci. A tak s čajom v jednej ruke a s babičkou v druhej zápolím na úzkom balkóne s kompozíciou. Dcéra medzitým usilovne zberá prádlo zo sušiaka, ktoré som chcel použiť v zábere. Nevadí, bojujeme – niečo z toho snáď bude. Na schodoch sa poďakujem za pohostenie a ja sa zbavujem aj šálky.

Na opačnej strane ulice sedia dvaja ujkovia a usmievajú sa ako o život. Vyzerá to byť na veselú dedinu. Kým ich fotím, volajú na kohosi v dome, vybieha dievčina s posúchom a strká mi ho do ruky namiesto šálky. Vyzerá to tak že dnes mi je súdené fotiť jednou rukou …

Pokračujeme hore dedinou. Cesta sa mení na oranisko kombinované s močiarom. Vigen zisťuje, že v jednom s domov žije rodina s 8 deťmi. Zamierime tam. Pred domom pes, v dome ticho. Zato o dva dvory vyššie počujeme džavot. Nie je tam 8 ale hádam 18 detí. Zjavne majú nejakú oslavu. Pán domáci nás hneď volá dovnútra na „100 gramov“. Slušne odmietame a on rezolútne vyhlasuje „Keď nechcete so mnou piť, fotografujte na ulici!“. Neprotestujeme len deti sú príliš rozjarené, predvádzajú sa a tlačia do záberu.

Ruch na ulici priťahuje ďalších susedov a o chvíľu je tam malý míting. „Našu rozbitú cestu nafoť a pošli do Jerevanu, nech vidia ako žijeme!“ dáva inštrukcie aktívna starenka. „Nedostávam peniaze na dieťa!“ sťažuje sa mamička s kojencom v náručí. Do toho stále otravnejšie deti. Niekto ma ťahá za rukáv a ukazuje čo mám nafotiť. Atmosféra začína hustnúť. Nie, necítim vo vzduchu ani náznak nebezpečenstva alebo hrozbu násilia. Cítim len bezradnosť a zúfalosť.

Pomaly sa vraciame dole dedinou. Húf detí za nami. Prichádzajúci nás už zdravia – vedia že sú tu „novinári z Európy“. Žena na balkóne s kýmsi telefonuje a v priamom prenose mu sprostredkuje dianie na ulici. Po ceste k autu nás ešte pristaví skupinka pri jednom dome. Ponúkajú nám ovocie a opäť výbornú šťavu. Okoštujem všetko a zajedám to chlebom čo mám pod pazuchou. Strácam prehľad o tom čo, kedy a kde som skonzumoval a vypil. Konečne sme pri aute. Po asi 10 minútovej záverečnej „predvolebnej“ debate nastupujeme do auta. Cestou späť mlčíme. Nikomu nie je do reči.

Večer sa snažím upraviť nejaké fotky, ale zrazu dostávam zimnicu a začne ma triasť. Nedokážem ani zavrieť počítač. Vigen ma strká do postele a zakrýva páperovými perinami. Pani domáca navarí nejaký čaj a vraví že určite pomôže. Covid to hádam nebude, cítim vôňu čaju. Dostávam hnačku a Vigen vraví, že som sa asi priotrávil kombináciou jedál, ovocia a nápojov čo som dnes skonzumoval. Uvidíme. Ráno býva múdrejšie večera …

Kurtan a Garikova skratka

Ráno sa cítim lepšie ale na normálne arménske raňajky do nevyzerá. Aj celkom ľutujem, lebo domáci u ktorých sme strávili túto noc nachystali naozaj dobroty. Mne stačí čierny čaj a nekvasený chlieb – lavaš. Po raňajkách sa nejak domotám do auta a sadám si dozadu. Radana na mňa pozerá nejak podozrivo a pýta sa „Ty dnes neřídíš?“. Len pokrčím plecami a kontrolujem, či mám vo vreckách zásobu toaleťáku.

Garik dnes po včerajšom úspechu vybral ďalšiu horskú dedinu. Asfaltka do nej nevedie ale cesta z nej pokračuje ďalej. Vraj ohromná skratka – vraví Garik. Prejdeme cez hory a ušetríme stovky, ba priam možno aj desiatky kilometrov 😉. Domáci tvrdia že našim osobákom to nedáme!

Prvá zastávka je v dedine Kurtan. Tu končí normálna cesta a ďalej zase off-road. Delíme sa na dvojice a vyrážame do dediny. Je síce ešte pomerne skoro, ale slnko pečie a dedinčania sú poschovávaní v domoch. Našťastie čoskoro nájdeme rodinu vychutnávajúcu si neskoré raňajky na terase a ochotne prijímame pozvanie pridať sa k nim. Keď popisujem moje problémy, pani domáca prináša sirup z čiernych ríbezlí – ten vraj na žalúdok zaberá. Vysvetľujeme kam máme ísť v pláne. Domáci tvrdia že osobákom to nedáme!

Spravíme ešte pár záberov a stretávame sa s Garikom a Radanou. Informujeme ich čo sme zistili. Oni sa dozvedeli to isté. Tak vyrážame zistiť či sa mýlia domáci alebo my. Šoféruje Garik. Ja si to užívam vzadu. Cesta po ktorej sa trmácame v mape nie je. Po nejakej dobe narazíme na skupinu pastierov. Zastavujeme. Ukazujú nám kde je náš cieľ – hentam za kopcom, asi pol hodinu peši. Ale že našim autom to nedáme!

Dáme, nedáme – zatiaľ si moji parťáci dávajú aspoň kávu čo buble na ohni. Ja si dávam kolu. Už som jej vypil asi viac ako za celý svoj doterajší život. Poprosím Garika, či ma pustí za volant. Cítim sa na prd, ale aspoň budem mať pod kontrolou prípadné neplánované ale rýchle zastávky. A je ich dosť. Naši dvaja krajinkári sa tešia ako často im dávam možnosť fotiť. Ja zas trénujem beh za kríčky. Na našej ceste by mala byť ešte jedna dedina. Je. Vyzerá vyľudnená. Mapa nefunguje, spýtať sa koho nemáme. Zrazu zbadáme Ladu Nivu vychádzajúcu z lesa. Otáčam, smerujeme k nej a pýtame sa na cestu. Pán za volantom ukazuje za chrbát, pozerá na náš Nissan Sunny, krúti hlavou a tvrdí že toto NAOZAJ NEDÁME!

Poďakujeme a pýtame sa či existuje iná cesta späť ako späť do Kurtanu. Že áno a aj nás kúsok vedie. Potom je to už len zostup nadol, nadol a nadol. Táto „Garikova skratka“ splnila všetky parametre : trvala síce dlhšie, ale zato bola výrazne horšia! 😉

Pridaj komentár