V roku 2020 som v zime stihol navštíviť Nencov. Potom prišla Korona a na viac ako rok ma zastavila v mojich fotografických tripoch. Našťastie na jar 2021 sa protipandemické opatrenia začali postupne uvoľňovať a niektoré odložené projekty začali nadobúdať reálne kontúry. V priebehu mája sme s Garikom dohodli prvú spoločnú akciu – Arménsko v polovici júna. Vzhľadom na stále trochu komplikované cestovanie v komornej zostave – Garik, Radana, ja a Vigen, ktorý sa k nám pridá v Jerevane.
Dohadujeme detailné termíny, plán trasy, letenky. Našim cieľom je navštíviť dediny na severe (provincie Lori a Tavush) v ktorých sme ešte neboli. Letíme poľským LOTom – Garik a Radana z Prahy, ja z Viedne. V Jerevane máme byť skoro ráno a hneď chceme vyraziť fotiť, tak si na poslednú chvíľu upgradujem letenky na biznis triedu. Snáď si aspoň trochu pospím a ráno budem schopný nejakej akcie. Stretávame sa vo Varšave. Čakanie na parťákov si krátim v biznis lounge. Neviem či je to dennou (nočnou) dobou alebo covidom, ale v lounge som len ja a tri čašníčky. Dá sa to vydržať.
Náš let do Jerevanu žiaľ mešká hodinu a pol – nejaký dobrák odovzdal batožinu a nenastúpil do lietadla, tak musia jeho veci vyložiť. V Jerevane nás víta prázdna požičovňa áut – nechcelo sa im čakať na meškajúce lietadlo. No pekne to začína. Nakoniec sa nám podarí zohnať ospalého manažéra aj auto. Za volant sadá Garik, ale má „vážny problém“. Nie je to automat a dokonca ani hybrid ako jeho Toyota. Hlavne ten hybrid je neprekonateľný show stopper 😉 a tak sa operatívne meníme. Cestou z letiska naberáme Vigena aj s rozvoniavajúcimi plackami. Sme kompletní a naše putovanie môže začať …
Jezídi pod Aragacom
Našim prvým cieľom sú Jezídi pod najvyššou horou v Arménsku – Aragacom (4095 m). Jezídi majú spoločné historické korene s Kurdami, rozdeľuje ich však náboženstvo. Kým Kurdi sú moslimovia, Jezdídi majú vlastnú vieru – jezídiu.
Podľa nej svet stvoril boh ale je tak vysoko nad stvorením, že sa oň vôbec nestará. Jeho vplyv na svet reprezentujú stvorené bytosti – sedem anjelov, z ktorých najvyššie postavený je Páví anjel (Malak Tá’ús), okolo uctievania ktorého sa jazídíja sústreďuje. Okrem Boha, siedmych archanjelov uctievajú aj svätcov, z ktorých časť má rovnaké meno ako osobnosti raného sufizmu. Učenie sa prenáša najmä ústnym podaním, v podobe príbehov a posvätných hymnov. Jezídov neprávnom považujú za uctievateľov diabla.
Jezídi sa považujú za Kurdov, časť, ktorá žije v diaspóre a Arménsku, za samostatnú etnickú skupinu. Až na niekoľko skupín, ktorých jazyk je arabčina, je kurdčina ich materinský a obradový jazyk.
Jezídi v Arménsku sa zaoberajú chovom oviec a hovädzieho dobytka a výrobou syrov. Sú výborní jazdci – bežne jazdia bez sedla. V zime žijú v dedinách, leto trávia v stanoch a maringotkách na pastvinách so svojimi stádami.
Štveráme sa s našim tátošom do nadmorskej výšky cez 2000 metrov. Zadýchava sa ale nejak to zvláda. Hneď v prvom tábore stretávame pomerne zhovorčivú Jezídku s kŕdľom detí. Ponúka nás skvelým kravským aj ovčím syrom a pozýva na čaj. Pohostenie sa koná vonku – v stane spí jej manžel. Teda úplne presne vyspáva včerajšiu opicu. A rovnako vraj ostatní chlapi …
V ďalšom tábore sú už „prevádzkyschopní“ aj muži. Vravia že „tí dole“ včera spravili veľký kšeft, preto mali oslavu. U nich sú páve tiež nejaký obchodníci so syrom z Jerevanu, ale biznis sa práve dohaduje. Opäť káva a čaj a debata z miestnymi. Sídlia priamo pri turisticky frekventovanej ceste a na podobné návštevy sú zjavne aj dosť zvyknutí. Síce nie na také čo im vlezú až do kuchyne, ale všetko to kompenzuje fakt, že sme s nimi schopní komunikovať bez tlmočníka. Smejú sa, že ich príbuzní žijúci vo Francúzku videli nejakú ich fotku na internete. Oni tu signál nemajú, tak si to overia až na jeseň, keď sa so stádami vrátia späť do dediny.
S Garikom a Vigenom pod Aragacom
Autom sa dostávame až k observatóriu vo výške 3000 metrov. V miestnej reštaurácii Alagyaz zastavujeme na ľahké občerstvenie. Ľahké ako ľahké. Ja si objednávam Chaš – silný vývar z hovädzích nôh. V Arménsku je to považované za „polievku chudobných“. Je z najlacnejšieho mäsa, ale silná a výživná. A ťažká na žalúdok. Arméni ju používajú ako „základ“ pred pitím. Alebo v zime keď si chcú cez deň pospať. My nemáme v pláne ani jedno ani druhé. Ale cestou na dol nezaspím naozaj len vďaka tomu, že cesta do dediny Aragats kde sme ubytovaní, má parametre tankodrómu.
Yeghipatrush
Po rannom fotení Jezídov pod Argacom si dávame krátku pauzu a vyrážame do dediny Yeghipatrush. Je ešte pomerne skoro, slnko vysoko a dedina ako vymretá. V obchode na „námestí“ si kupujme maroženoje a sladkosti pre deti a pomaly vyrážame hore dedinou, dúfajúc, že si nás niekto všimne a „nalepí“ sa na nás.
Zbadám vo dvore chalanov ako hrajú volejbal. Na fotku to nevyzerá, ale aspoň sa porozprávam ako to v dedine beží. Kým sa s nimi vybavujem, moji parťáci zmiznú nevedno kam. Stratil som sa. Klasika. Pokračujem hore dedinou a na ďalšom námestí vidím človeka ako sa hrabe v motore. Pýtam sa či nevidel troch ľudí s foťákmi. Najskôr vraví že nie, ale potom sa zháči a vraví aby som zašiel do dvora.
Neváham a hneď viem že som na správnom mieste. Rozkošná, odhadom dvojročná slečna sa najskôr ostýcha ale cukrík a akčnejší starší brat jej pridajú odvahu a chvíľu už pózuje a ja si fotím popíjajúc čaj, čo medzi tým priniesla najstaršia sestra.
Keď mám hotovo pokračujem ďalej hore a narážam na parťákov, ktorých práve spovedá nejaký deduško. Keď ma zbadá, pýta sa na meno, vyťahuje zápisník a všetky mená sa poznamenáva. Aby vedel s kým sa vlastne stretol.
Spoločne vyrážame k autu. Cestou sa dáme do reči s dvoma chlapmi kopajúcimi základy a … ani nevieme ako sme u nich doma. Nakŕmia nás a napoja, mi medzitým fotíme. Len čo sa ocitneme na ulici ujíma sa nás ďalší domáci. Tentokrát elegantne nahodený. A … pozýva nás domov. No sme na Arménskom vidieku. Pán navyše zisťuje že sa vlastne pozná s Garikom a … a tak ďalej. Skrátka Armensko ako si ho pamätám. Až sa prežratí a uťahaní konečne dostávame k autu. Tam ešte Vigen ponaháňa chalanov v parku, ja skúšam teleobjektívom siluety v dyme, Garik sa s niekým baví a Radana tvrdí že na dnes stačilo – nemusí vraj odfotiť úplne všetkých Arménov. Veď aj zajtra je deň. A začíname o piatej ráno výjazdom GAZikom kdesi hore za Jezídmi a už mame dohodnutých kopec ďalších vecí a vecí čo chceme postíhať …
Jezídi na východnej strane Aragacu (ranní ptáče dál doskáče …)
Dnes sme si dali budíček na 4:30. No o kus lepšie ako včera o 4:00 v lietadle. O piatej nasadáme do off-roadu, ktorý šoféruje náš nový priateľ Garnik Beybutyan. Miestny sprievodca, lyžiar, skialpnista, strelec … cesta pod Aragac je dlhá, ale máme sa o čom porozprávať. Ganrik mi ukazuje zimné fotky a videá a ja už teraz viem, že sem sa musím vrátiť v zime!
Našim prvým cieľom je vodopád – ktorý je v tieni a drony bojujú s poryvmi vetra. Chvíľu bojujeme aj my, ale potom to balíme a vyrážame do osady Jezídov na konci údolia.
V tábore Jezídov
Tu je to výrazne lepšie. Zastihli sme ich pri rannom dojení. Snažíme sa ich nevyrušovať od práce, ale je to náročné. Chlapi nás hneď pozývajú na rannú kávu ale … kávu robia ženy a tie ešte doja. Tak sa motáme s chlapmi, fotíme a bavíme sa o všetkom možnom. Nakoniec sa podarí zorganizovať aj rannú kávu a po nej spoločné fotenie dronom.
Dedina Aragats
Po návrate si Garik a Radana zobrali odpočinkový čas. Vigen sa sťažoval na nevoľnosti spôsobené zmenami výšok za ostatné dva dni a nutne potreboval dve veci : slaný kefír s bublinkami (tan) a prechádzku. Tak sme obe medické požiadavky spojili s fotením v dedine, kde sme dnes ubytovaní.
S bábuškou Fridou
Za Aragats získava „Cenu sympatie“ Babuška Frida. Jej otec bol predsedom miestneho kolchozu. Keď sa narodila, mali na návšteve agronómku z Nemecka a tá jej vybrala meno.
Melikgyukh (som Marsel jan)
Okolo druhej poobede nás s Vigenom začal zháňať Garik. Že ideme fotiť podľa plánu. Tak sadáme do auta a vyrážame do dediny Lusagyugh. Dedina pôsobí trochu ľudoprázdne a čoskoro zisťujeme príčinu – všetci sú na pohrebe. Tak toto asi fotiť nebudeme. Zaraďujeme plán B – Jezídsku dedinu, kde sme boli v roku 2019. Tam je situácia dosť podobná. Plán C nemáme a tak tvoríme za jazdy. Garik si všimol dedinu pod horami. Je dosť ďaleko od hlavného ťahu a vedie do nej len štrková cesta – dobrý základ.
Parkujeme na dolnom konci. Na horný si s našim tátošom netrúfame. A hneď sa nás ujíma prvý domáci. Volá sa Armen a pozýva nás k sebe. Čoskoro zisťujeme že nás nepozval k sebe domov, ale k priateľom. Nevadí, majú milú babičku a sympatické deti. S Armena sa vykľuje taký dedinský filozof. Ako on sám o sebe vraví – je obyčajný dedinčan. No pre nás obyčajný nie ja ani náhodou. Všetko čo hovorí má drsnú logiku človeka, čo nemal v živote na ružiach ustlané. Rozpráva zážitky z prvej vojny z Karabachu a bavíme sa aj o tej poslednej. Mňa osobne fascinuje jeho neochvejná viera v božiu prozreteľnosť. Nie – nie je to žiaden náboženský fanatik, len človek ktorý verí že keď bude konať dobro, Boh mu dobro oplatí. V niektorých témach sme názorovo rozdielni, ale diskusiu to nevyhrocuje ani nekončí.
Oslovuje ma Marsel jan (Marsel džan). Keď sa pýtam čo je to ten „džan“ vysvetľuje mi že sa to zle prekladá a je to označenie pre človeka ktorého si vážiš a považuješ ho za blízkeho. A si pripravení zobrať jeho bolesť na seba. Bolesť tela ale aj duše. Je pre mňa veľká pocta a z Armena je Armen jan.
Po hodnej chvíli sa premiestňujeme. Tento krát k Armenovi domov. Zoznamuje nás so svojou mamou. Vraví o nej že má 72 ale na záhrade robí ako šestnástka. Najstaršia dcéra študuje právu a chce byť sudkyňa, syn je karatista. Jeho ženy (manželka a dve dcéry) sa o nás starajú a po predchádzajúcom pohostení bojujeme z domácimi dobrotami. Niektoré z nich skúšam po prvý krát. Keď od odchádzame, sľubujeme že a určite ešte vrátime. A myslíme to smrteľne vážne!
Anipemza (cesta na sever nemusí vždy viesť na sever)
Náš plán je navštíviť dediny na severe Arménska kde sme ešte neboli. Lenže Vigen sa rozhodol, že nám ukáže svoje rodné mesto. Tak ideme smerom na sever trochu juho-východne. Normálka. Po ceste Vigen telefonuje kamarátovi z miestnej televízie a ten mu dáva tip na zaujímavú dedinu. Bojujem ako vždy trochu s navigáciou ale nakoniec úspešne naklikám Անիպեմզա.
Dedina sa nachádza tesne na hranici s Tureckom. Tak tesne že plot neutrálnej zóny je pár metrov za jej domami. Nie je to dedina na aké sme v Arménsku zvyknutí. Dvojposchodové bytovky kedysi slúžili robotníkom v neďalekom lome. Dnes by mohli slúžiť ako kulisa v postapo filme.
Obyvatelia sú milí ale trochu odmeraní a akýsi ostražití. Asi to bude bezprostrednou blízkosťou hranice. Hranice cez ktorú nevedie jediní prechod, hranice ktorú strážia ruskí vojaci. Hranice so susedom zodpovedným za 1.5 milióna arménskych životov.
Po „prvej káve“ sa zjavuje UAZ s dvoma pohraničníkmi – Arménom a Rusom. Ozbrojený je len Rus. Kto ich zavolal netušíme, ale chcú vedieť kto sme, čo tu robíme a či vieme že fotiť hranicu je prísne zakázané. Po chvíli si vysvetlíme že nie sme nebezpeční ani špióni a lúčime sa. Pri rozlúčke sa Radana nezabudne svojou lámanou ruštinou spýtať, či by si ich mohla vyfotiť
Druhú kávu absolvujeme v rodine s babičkou a hádam pol tuctom vnukov. Kým parťáci kávičkujú, ja blbnem s deckami na schodoch a na ulici. Na to ako to tu na úvod pôsobilo bezútešne, mám pri odchode celkom dobrý pocit. Aj tu žijú ľudia a s ľudmi sa dá vždy nejako dohodnúť …
