V Libanone štátne zdravotné poistenie pokrýva len 20% nákladov na lieky. Ošetrenie si musí pacient platiť sám. Napríklad len jeden štich stojí v nemocnici 10 dolárov, pričom priemerná mzda je 250 dolárov. Ak nemá človek dobré súkromné zdravotné poistenie, zbiera sa na lekársku starostlivosť jeho rodina, priatelia alebo aj celá dedina. V každej dedine dokonca majú jedného človek, ktorý má takéto zbierky na starosti. „V Libanone funguje veľmi veľká solidarita a súdržnosť. Ak niekto nemá peniaze na lieky alebo ošetrenie, je normálne, že ich za neho zaplatí niekto kto zarába lepšie, alebo dostáva peniaze od príbuzného zo zahraničia,“ vysvetľuje nám 34 ročný Walid El Hajj.
Walid je po otcovi Libanončan, po matke Slovák. Vyštudoval strednú elektrotechnickú školu. V Aanout, rodnej dedine svojho otca, vzdialenej asi hodinu jazdy o Bejrútu, si otvoril malý obchodík s elektronikou a počítačmi. Všetko sa zmenilo v roku 2014. Jeho kamarát z dediny utrpel pri autonehode vážne zranenia. Príchod prvej pomoci a transport do nemocnice zabral dlhé desiatky minút. Vtedy sa Walid rozhodol, že je s tým niečo potrebné urobiť. Prihlásil sa na kurz prvej pomoci do Červeného kríža, pracoval ako zdravotník a postupne vybudoval stanicu prvej pomoci vo svojej dedine.
Dnes má jednu kompletne vybavenú sanitku prvej pomoci, pracuje pre neho 24 dobrovoľníkov a pokrýva svojimi službami 16 dedín s viac ako 100 tisíc obyvateľmi. Dobrovoľní záchranári sú všetko študenti medicíny, ak potrebujú zákrok odborného lekára, kontaktujú niektorého z doktorov žijúcich na okolí. Tí „pracujú“ pre Walidovu organizáciu „Development for life and peace“ rovnako na dobrovoľníckej báze. Výstroj, materiál a lieky nakupuje z prostriedkov získaných z humanitárnych organizácií. „Všetko ide na materiál a lieky. Získavame veci bezplatne a bezplatne ich aj poskytujeme. A všetci čo tu pracujú, sú dobrovoľníci,“ vysvetľuje.
Jediným zamestnancom je Walid. Za mzdu 250 dolárov mesačne je v službe 24 hodín denne. Voľno má dva dni v týždni. V piatok a v nedeľu. „Ale v piatok až od šiestej. Inak sa chodí domov len osprchovať,“ dopĺňa ho jeho mamina Danica. V začiatkoch ho podporovala, nielen mentálne ale ja materiálne. Sedačka, na ktorej nás Walid usadil, bola pôvodne v Danicinej obývačke. „Jedného dňa prišiel a povedal, že táto je už stará a hodila by sa mi nová. A že starú mi pomôže odniesť – na stanicu,“ spomína so smiechom na začiatky.
Vzhľadom na vyhrotenú situáciu na juhu krajiny, sa teraz pripravuje na riešenie možných následkov hroziaceho vojnového konfliktu. „Nerobím nič zvláštneho a extra záslužného. Skrátka niekto to robiť musí,“ odpovedá na otázku prečo sa rozhodol svoj život zasvätiť práve tejto práci.
