Novohryhorivka

Keď ruská armáda vo februári 2022 zaútočila stáli proti nej na juhu krajiny len príslušníci pohraničnej stráže vyzbrojení pechotnou výzbrojou.

„Mali sme automaty (pušky) a ľahké mínomety. Proti nám sa valili tanky a obrnené transportéry. Museli sme ustupovať. Ak by sme ostali na pozíciách, pobili by nás do jedného bez výraznejších strát. Bola by to zbytočná smrť,“ opisuje úvodné dni bojov náš sprievodca Váňa. „Rusi získali Cherson v podstate bez boja a postupovali ďalej na Mykolaiv a Odessu. Rovinatá, poľnohospodárska oblasť nepredstavovala pre ťažkú techniku žiaden problém a nám neposkytovala možnosť vybudovať si obranné postavenie,“ pokračuje.

Lenže Rusi postupovali podľa starých mám zo sedemdesiatych rokov. Od vtedy sa na Ukrajine toho pomerne veľa zmenilo. Na poliach medzi Chersonom a Mykolaivom Ukrajinci vybudovali sieť zavlažovacích kanálov tiahnucich sa zo severu na juh. Kanálov širokých skoro 4 a hlbokých 2 metre. A tieto Rusi ma mapách nemali. Ustupujúci ukrajinskí obrancovia sa presunuli za tieto kanály, napustili ich vodou, zničili prístupové cesty cez ne a zakopali sa.

Dedina Novohryhorivka sa nachádza západne od jedného z nich. Navyše sa rozkladá na miernej vyvýšenine. Nie veľkej, ale aj rozdiel pár metrov dáva v rovinatom teréne taktickú výhodu. O priebehu bojov pri obci mi rozpráva Igor. Miestny ho volajú „Kamikadze Igor“. Ostal v dedine ako posledný obyvateľ. Opustil ju až 24. apríla. Po tom ako sa mu po podarilo evakuovať dobytok. V noci hnal kravy viac ako 40 kilometrov do bezpečia.

„Kúsok od nás, hentam na východ je most cez kanál. Ten naši pri ústupe vyhodili do vzduchu. Keď Rusi dorazili ku kanálom a zistili že s tankami nemajú ako prejsť. Začali budovať pontón. V noci. Lenže hneď ako to naši zistili dali tam pár rán z mínometu. A rýchlo sa premiestnili. Pretože miesto odkiaľ vypálili, zasypali Rusi paľbou z raketometov Grad. Na rozdiel od našich netrpeli nedostatkom munície. Na tri rany z mínometu odpovedali vždy desiatkami rakiet. Bola to taká hra na mačku a na myš. Samovražedná hra. Naši vedeli, že keď sa bleskovo po paľbe nepremiestnia, schytajú to“ popisuje krutú realitu bojov. „A mnohí to aj schytali“ dodáva so smútkom v hlase. „No a odniesli to aj naše domy. Ten môj dostal priamy zásah z Gradu. Aha tu je tá čo mi zvalila dom,“ ukazuje mi torzo rakety. „Rusi začali používať prieskumné drony,“ pokračuje. „Už nečakali na paľbu našich ale vyhľadávali naše postavenia. Útočili Gradmi, kazetovými bombami, fosforom. Tuto kúsok ďalej je pivnica, kde hodili fosforovú. Bolo tam päť našich. Ostali z nich len ohorené kostry“.

Argumentujem, že v roku 2008 bol prijatý medzinárodný Dohovor o kazetovej munícii, ktorý zakazuje jej používanie. „To je pravda, ale Rusko túto dohodu nepodpísalo. Takže jej použitie tu u nás je podľa nich úplne v poriadku,“ oponuje Igor. Vravím Igorovi, že dohovor nepodpísalo to viac krajín. Napríklad ani USA a Čína. „Ale USA ani Čína nás nebombarduje. Zatiaľ. Poď so mnou, ukážem ti ako to vyzerá na mieste dopadu takej kazetovej bomby“.

Vyrážame do poľa za domom. Pýtam sa či to je bezpečné. „Tu áno. Ale ďalej už nie. Sú tam natiahnuté pásky s výstrahou. Len kravy nevedia čítať. Jedna mi tam zabehla,“ vysvetľuje cestou po ceste. „Pozri tu je pluh. Z riadneho železa. A tu vedľa neho dopadla kazeta. Železné guličky čo z nej vyleteli urobili z radlice cedník,“ ukazuje mi Igor zvyšky pluhu. „Tie guličky neletia hore ale do strán. Aby zasiahli čo najväčší priestor. Ak stojíš schytáš to do nôh, do kolien. Ak ležíš alebo si v kryte a vytŕča ti len hlava …“ odmlčí sa. „No a takýchto kaziet je v jednej strele zo dvadsať. Vysoko nad zemou sa oddelia od tela strely a dole padajú samostatne. Jedna strela kompletne ‘vyčistí‘ priestor ako futbalové ihrisku. Sused Míša má pár tých kontajnerov na dvore, potom ti ukáže“.