Srb má 36 rokov. Bojuje od roku 2014. Predtým pracoval na polícii. Prihlásil sa ako dobrovoľník. Tri krát bol zranený. Naposledy v roku 2019. Dostal vtedy zásah do hlavy. Čo ho zasiahlo nevie. Z celej udalosti má len veľmi hmlisté spomienky a nepeknú jazvu na ľavej strane tváre. Ukazuje nám fotku čo mu spravili lekári keď ho ošetrovali. Neveriaco pozeráme. „Toto si vážne prežil?“ pýtam sa. „Áno. Prežil. Dali ma dokopy. Len zle počujem na jedno ucho, ľavým okom vidím len na päťdesiat percent,“ odpovedá. Za jazdy vyťahuje z vrecka igelitku s dokladmi. Jeden z nich mi ukazuje. „Som o invalid druhého stupňa,“ pokračuje s úsmevom. „A to ťa nezbavili brannej povinnosti?“ krútim hlavou. „Prečo by mali? Vedia o tom lekári. Veliteľovi sa s tým nechválim. Invalidom by som bol v civile. Tu som vojakom. Bránim svoju vlasť. A mierim aj tak pravým okom, takže je to v poriadku,“ vysvetľuje ako sa veci majú.
Neskôr v relatívnom bezpečí utajenej základne sa ho pýtame na rodinu. Drsnému chlapovi zrazu zvlhnú oči. Má dcéru. Mal aj manželku. Tá nesúhlasila, keď nastúpil ako dobrovoľník. Rozišla sa s ním. Dcéru odvtedy nevidel.
Srb je kus chlapa. Ale na to čo robí je podľa vlastných slov zbytočne veľký a ťažký. „Som veľký terč. Pre mňa je dôležité byť hlavne rýchly a nenápadný. Nohy sú pre mňa najdôležitejšie. A nosiť veľké telo stojí veľa energie. No a keď ma zrania, medici sa so mnou riadne zapotia, kým ma dostanú do bezpečia,“ vysvetľuje s úsmevom.
