D-3 : kontrolujem výbavu pred odletom do Tadžekistánu. Foťáky sú pripravené, baterky nabité, dron aktualizovaný. Browsujem si ešte niečo o krajine, keď sa mi mihne pred očami slovo „víza“. Nás sa to netýka – Garik povedal, že víza od 1.1.2022 nepotrebujeme. Pre istotu zadám do Googlu „mzv Tadžekistán viza“. Ako prvá je stránka ministerstva zahraničných vecí, kde sa píše, že Garik má pravdu. Lenže českého ministerstva zahraničných vecí. Na slovenskom MZV o zrušení vízovej povinnosti ani slovo. Vymazávam z vyhľadávania „mzv“ a som na tadžekistánskej stránke. Tam je v zozname krajín s vízovou povinnosťou Slovensko a aj Česko. Volám Garikovi. Keď tam bol na jar víza nepotrebovali – boli tam vtedy ale len občania Česka. Garik tvrdí že sa to týka celej EU. Pre istotu ale vypĺňam on-line formulár za seba aj za Maca. Stojí to 30 USD na hlavu. S upozornením, že „no refund in any case“. Dostávame potvrdenie, že sme požiadali a zaplatili. A máme čakať. Objednávam aspoň lístky na autobus na Schwechat.
D-1 : odpoveď z Tadžekistánu ohľadne víz žiadna. Tarik vraví, že to je preto, lebo víza nepotrebujeme a preto nám ich nikto nevydá. Má to logiku. Idem spraviť on-line booking. Turkish Airlines ale zjavne nemajú pochopenie pre ľudí bez fantázie, čo dajú prvorodenému synovi meno po otcovi. Systém neakceptuje dvoch Marcelov Rebrov na palube jedného lietadla. Teda akceptuje – ale musia mať rovnaký dátum narodenia a vystaví im dva boarding passy na jedno miesto. Macovi sa nepáči, že mu zdvojnásobili vek a ani že by mi mal sedieť na kolenách. Je to predsa len kus cesty. Po asi hodine pokusov rezignujeme s tým, že nemáme letenky ani víza, ale ráno je múdrejšie večera a nejak to vybavíme na letisku.
D : maminka Alenka nás zaviezla na AS Nivy. Nastupujeme do autobusu a hľadáme podľa údajov na lístku naše miesta v 15. rade. Žiaľ autobus má len 13 radov sedadiel. Nevadí, miest je dosť. Na priehradke vysvetľujeme slečne, že systém neberie dve rovnaké mená. Slečna nás ignoruje a pýta si – víza. Dávam jej do rúk potvrdenie o podaní žiadosti. Zdá sa že na tejto úrovni to stačí. Vraciame sa k letenkám. Slečna sa ospravedlňuje že nám nevie dať miesta vedľa seba. Nám to nevadí, hlavne že si nemusíme sedieť na kolenách. Pozerám na svoju letenku : 22C. Pýtam sa slečny, či má lietadlo určite aspoň 22 radov. Nechápe a usmieva sa. Usmievam sa aj ja. Maco kontroluje svoju letenku : 22C. Vraciame sa k slečne, že toto už poznáme. Či by to fakt nešlo inak. Nakoniec išlo.
D+1 : po prestupe v Istanbule sme v Dušanbe. Idem k okienku s nápisom „Víza“ a ukazujem naše papiere. Úradník ich listuje a vracia nám ich so slovami „To vám je na nič“. „A čo môžeme robiť?“, pýtam sa. „Kúpiť si víza u mňa“. „Za koľko?“. „55 USD alebo EUR …“. No 60 USD sme už minuli na zbytočné papiere, ale toto znie rozumne. „… na osobu“, dopĺňa keď vidí že mu podávam 60 EUR. „Welcome to Tajikistan“, lúči sa s nami, ignorujúc že doteraz sem sa bavili po rusky.
