Dedina Dehmalik
Ráno tesne po ôsmej vyrážame do údolia Varzob, odkiaľ pochádza Churšed. Ako naberáme nadmorskú výšku, klimatizácia v aute prestáva fungovať. Našťastie sa citeľne sa ochladzuje. Po dvoch dňoch v 35 stupňovom pekle Dušanbe a Gissaru je to pre nás vykúpenie. Po hodine a pol zastavujeme v dedine Dehmalik. Churšed nás zoznamuje s jedným z domácich. Ten nám chce ukázať svoj ovocný sad. Súhlasíme, ale najskôr sa chceme trochu porozhliadnuť po dedine. Ženy v rieke prepierajú obilie, po okolí pobehujú deti. Vyzerá to zaujímavo. Spravím pár záberov pri rieke a s Macom vyrážame bočným údolím do dediny. Spoza jednej brány vykukujú štyria chlapci. Zdravíme, neodpovedajú, utekajú do dvora. Na terase domu ďalej vo dvore stojí žena. Zdravíme. Ukazuje že nepočuje. Beriem to ako pozvanie. Sympatická bábuška nevie po rusky, pred fotoaparátom sa skrýva, ale stále sa smeje a čosi nám hovorí tadžicky. My sa smejeme tiež. Posunkami nás volá do susedného domu. Tam je ďalšia babička. Tá vie aspoň pár slov po rusky. Volá sa Gulbibi a jej kamarátka Soleha. V jednom kuse sa rehocú, ale už im nevadí keď fotíme. Tak fotíme. Po chvíľke mi volá Churšed. Že nás čaká pri aute za riekou.
Vyrážame tým smerom. Zrazu na nás z dvora napravo krčí Oldřiška. Ideme za ňou. Popíja tam aj s Allanom a Churšedom čaj. Neviem kam nás Churšed volal, ale spokojne sa pripájame k malej hostine – chlieb, jogurt, ovocie. Všetko samozrejme domáce produkty. Rozprávame sa o živote. V dome je babička, deduško, syn a kopec detí. Dcéra im zomrela na jar. Mala 22 rokov. Šla do rieky po vodu, pokĺzla sa, spadla a utopila sa. O vnukov sa stará babička, lebo deduško je chorý. Plače keď nám o tom hovorí. Nemám chuť fotiť. Dojeme, dopijeme a Churšed nás ženie k autu.
Som na chvoste. Zbadám na opačnej starne ďalšieho deduška a bábušku ako sedia pod stromom. Nadväzujem na diaľku očný kontakt. Beriem to ako pozvanie a vyrážam za nimi. Zoznamujeme sa. Abdullah má osemdesiat rokov, jeho žena Bobomurot 76. Majú 8 detí a 40 vnukov. Kontrolujem šiestu hodinu. Moji traja parťáci sa blížia, len Churšed na opačnej strane sa bezmocne prizerá ako sa opäť strácame. Domáci nás pozývajú na čaj. Jeden sme práve dopili, ale neodmietame. Ideme do domu a Abdullah rozkladá vankúše v hosťovskej izbe. Na svoj vek je veľmi čiperný a pohyblivý. Ale keď príde Boburmot, s vystretými nohami predvedie predklon až po zem, otváram od prekvapenia ústa. Maco do mňa šťuchne lakťom „Sleduješ ten predklon? Asi jej nikto nepovedal, že v jej veku sa to už nedá“. Len prikyvujem. Opäť čaj, chleba, jogurt. Začínajú to byť riadne „odjedené“ fotky. Po riadnej chvíľke sa lúčime. Churšed čaká vonku na ulici po stromom. Je kľudný. „Vieš čo. Asi nepôjdeme pozrieť tie horúce pramene čo som vám chcel ukázať. Pôjdeme redšej do ďalšej dediny“. Super konečne pochopil. Po ceste k autu sa ešte pár krát zamotáme. Ale už nás nikto nenaháňa. V aute sa Churšed s jemnou výčitkou v hlase pýta, prečo sme si neboli pozrieť ovocný sad jeho priateľa. „Lebo ovocné sady sú aj u nás doma“ odpovedám.
Dedina Pichandar
Z ďalšej brány vchádzajú tri školáčky v uniforme. Keď nás zbadajú otočia sa a miznú vo dvore. Nakukujeme dovnútra. Tam sedí bábuška. Vychádza nám oproti. Volá sa Gulsun. Pozýva nás do záhrady na jablká. Tento krát sa návšteve ovocného sadu nebránime. Dostávame jablká – aj na cestu a dievčatá nás vedú do školy. Tam nás víta riaditeľ Mirzoalej. Zoznamuje nás s učiteľským zborom, rozpráva o škole a sťažuje sa, že má problém zohnať učiteľov jazykov. Dokonca aj ruštiny. Preto aj deti hovoria len tadžicky. Do školy chodia na dve smeny, lebo majú málo miesta. Začína poobedná smena. Nechceme vyrušovať a lúčime sa. Na dohodnutom mieste sa stretávame s Churšedom. Nastupujeme do auta. Ideme na obed a potom ďalšia dedina. Žiadne pamiatky.
V reštaurácii si objednávame ľahký obed. Začína hovädzou polievkou. Mne sa ale zdá mäsa málo a tak si k nemu dávam aj jednu osu. Tá nemá pochopenie s mojím počínaním a bodá ma rovno do jazyka. Na prvý pohľad to nevyzerá vážne, ale jazyk sa mi postupne mení na kravský. Zle sa mi ropráva. Churšed volá do nemocnice. Vraj tam máme okamžite vyraziť. Tak počkáme kým parťáci dojedia. Ja dietujem. Cestou do nemocnice mi začína puchnúť už aj hrdlo. Snažím sa parťákov spýtať, či vedia ako sa robí tracheotómia. Hlavne nepodliehať panike. Dýcham zatiaľ celkom v pohode, len neviem s dreveným jazykom zrozumiteľne odpovedať na otázky či sa mi dobre dýcha. Tak len prikyvujem a ukazujem OK. Načo stresovať ostatných. Prichádzame do nemocnice. Lekár nás už čaká. Nechá mi namiešať nejaký výživný kokteil a zavedie mi ho infúzkou rovno do žily. Po pár minútach sa zhlboka nadýchnem. Je to nádhera. Maco vidí, že už je najhoršie za nami a fotí ma na lôžku. Po skončení infúzie ma lekár poučí čo ďalej. Na dnes už žiadne fotenie. Kľud a užívať medicínu čo mi pribalil. Vraj budem trochu ospalý. Verím mu. Zdriemol som si už keď mi tiekla infúzia. Pred bránou nemocnice ma víta od Oldřiška so slovami „Vitej mezi živejma“.
V dedine Pichandar Churšed ešte nikdy v živote nebol. Vraj nebol dôvod. Je úplne na konci jedného z bočných údolí, ktoré ani nemá meno. Prašná cesta sa mení na kamenistú až kameňovú, rýchlosť klesá na 15-20 km/h. Po pol hodine trmácania sme v cieli. Dedina vyzerá byť vymretá. Na hornom konci vystupujeme a oznamujeme Churšedovi, že sa stretneme na „hlavnom námestí“. Ten nás upozorňuje, že ľudia sú tu opatrní, majú psov … Neskúsiš, nezistíš. Zabáčame do prvej bočnej uličky. Vidíme chlapca. Zdravíme. Uteká do domu. Čakáme. Spoza okna nás pozorujú tri tváre. Nik ale nevychádza, tak ideme ďalej.
