Tadžikistan 2022 – IV (Odinajom a Mirzo)

Odinajom

Ráno vyrážame opäť do údolia Varzob. Dnes ale smerujeme  k Fanským horám. Pomaly stúpame údolím do výšky 2500 metrov, kde tunelom 6,2 km dlhým tunelom prechádzame na opačnú stranu pohoria. Tunel začali stavať ešte za Sovietov. Po rozpade ZSSR sa stavba zmrazila, až kým sa jej v roku 2000 neujali Iránci. Tí ju dokončili za 9 rokov. Cestu na oboch stranách tunela pre zmenu vybudovali Číňania.

Pri klesaní nás upútajú polorozpadnuté stavby na pravej strane. Pýtam sa Churšeda čo to je. „Letný tábor pastierov“, opdpovedá. „A je tam teraz niekto?“. Namiesto odpovede Churšed odstavuje auto na krajnici. Už sme naladení na rovnakej frekvencii. Vyberáme foťáky a zostupujeme k potoku. Hore proti prúdu perie žena prádlo. Len čo nás zbadá, vstáva. Zdravím ju na diaľku miestnym pozdravom – prikladám si ruku na srdce. Odzdravuje. Vydávame sa ku nej. „Sallam allejkum. Nom maj Marcel. Maj iz Slovakia“, začínam lámanou tadžitšinou. „Allejkum sallam. Nom maj Odinajom“. Ľady sú prelomené. Odinajom vie po rusky len veľmi slabo a tak pokračujeme zmesou tadžištiny a ruštiny. Má päť detí, ale tie sú teraz spolu s manželom v meste. V letnom tábore sú len ženy – jej sestra a ešte dve príbuzné. Tie sú ale tiež niekde. Kde už nerozumiem. Nevadí. Pozýva nás na čaj. Pozvanie radi prijímame. Vchádzame do naozaj stroho vybaveného ale čistého kamenného obydlia. Vyzúvame sa pred dverami. Prvá izba slúži ako kuchyňa, obývačka a spálňa, v druhej je sklad. Pani domáca rozkladá na zem vankúše a usádza nás. Zalieva čaj a nalieva nám. Má len dve šálky, tak sa o ne bratsky delíme. K čaju samozrejme prikladá miestny chlieb – non. Skôr ako nám chlien podá, zdvihne ho nahor k nebesiam a pobozká. Toto gesto poznám. Ponúka nás aj kysnutým mliekom. Keď slušne odmietame, vyberá plastovú fľašu, že nám nabalí aspoň na cestu. Opäť odmietame. Dôraznejšie.  Zmizne na chvíľu v „špajzi“ a prináša nejaké zavárané mäso. Keď odmietame aj to, začína byť trochu nesvoja. Nejak sa mi ju podarí usadiť k nám, pokračovať v rozhovore a popri tom fotiť. Rozhovor ide vzhľadom na jazykové bariéry ťažko, ale snažíme sa obaja. Tu hore sú od jari do októbra. Na zimu sa sťahujú dole do dediny. Majú štyri kravy, dve kozy a nejaké ovce. Pred domom si pestujú zeleninu  a zemiaky. Nie je to veľa, ale dosť na skromný život.  

Po chvíľke sa Odninajom odmlčí, zahľadí sa dlho na Oldřišku a znovu mizne vo vedľajšej miestnosti. Vracia sa s bielou zdobenou šatkou a dáva ju Oldřiške na hlavu. „To jsi mám jakože zakrýt vlasy?“, pýta sa prekvapená kamarátka. „Nie. Vraví, že je to darček pre teba,“ prekladám. Oldřiška onemie. „Spasibo, spasibo, baľšoje spasibo“, ďakuje po chvíli. „A zeptej sa jí prosím od čeho ta šatka tak pěkně voní“. Prekladám otázku. Na miesto odpovede vyberá Odinajom malé voňavé mydielko a fľaštičku s parfémom a podáva ich teraz už úplne vykoľajenej Odřiške. „Řekni ji, že to nemohu přijmout. Já pro ni nic na oplátku nemám“, vystiera ruky s darčekmi späť k Odinajom. Lenže ja som totálne zaseknutý. V hrdle mám ešte väčšiu hrču, ako včera keď ma poštípala osa do jazyka. Nenápadne skláňam hlavu aby nebolo vidno zvlhnuté oči. Preklad našťastie nie je potrebný. Odinajom rozumie a len sa usmieva. Tlačí darčeky do Odlřiške späť do rúk. Sadajú si vedľa seba. Odinajom ju bozkáva na líce. Chcem ich odfotiť, ale ženy sa striedavo bozkávajú na líce a usmievajú jedna na druhú. Hodím očkom na chalanov. Obaja majú úsmev od ucha k uchu. Kamenná chalúpka je doslova presýtená intenzívnym pocitom šťastia, radosti a nefalšovanej človečiny. Hrča v hrdle sa zväčšuje, ale našťastie nikto nič nehovorí, tak nemusím prekladať. Stláčam spúšť a zachytávam tie okamihy. Ďakujem, že mám nehlučnú elektronickú závierku a nič neruší neopakovateľnú atmosféru. Viem že do zamrazeného obrázku nedokážem ani zďaleka pojať všetky emócie a silu tohto okamihu, ale to je teraz úplne jedno. Toto bude pamiatka pre nás. Pamiatka na nezabudnuteľné stretnutie s nezabudnuteľnou ženou – Odinajom z bohom zabudnutej pastierskej osady.

Oldřiška dostáva ponuku  od 86 ročného Mirza

Po intenzívnom zážitku s Odinjom pokračujeme v jazde dole údolím. Ale nie na dlho. Prichádzame k dedine, ktorú kedysi zavalila skalná lavína a ľudia ju opustili. Keď tu bola na jar Oldřiška s Garikom, našli v nej jednu babičku. Musíme zistiť či tam ešte je. Pri  odbočke do dediny stojí auto. Vystupuje z neho chlap s podozrivo zakaleným pohľadom. Rozumiem len že je z Afganistánu. Dole je ďalšie auto – dodávka. Iný chlap z neho vykladá na zem tovar. Pozrie na mňa, pokrúti hlavou a dotkne sa v dvoma prstami krku. Prikyvujem, že rozumiem a zbieham k nemu. Zdravím a pýtam sa pre koho vykladá tovar. Namiesto odpovede kývne hlavou za môj chrbát. Otočím sa a zbadám pastiera ťahajúceho dva somáre. Zastavuje pri nás a začína spolu s vodičom nakladať zásoby na somáre. Keď skončia prichádza druhý pastier ženúci stádo oviec. Náš sa k nemu pridáva a vyrážajú aj so stádom kamsi do hôr. Chvíľu ich nasledujeme a fotíme, ale nakoniec sa vraciame do dediny.

Dedina pôsobí naozaj ľudoprázdne. Rozhliadame sa okolo seba, chodíme do jedného rozvaleného domu k druhému. Nikde žiaden pohyb. Už to pomaly vzdávame, keď zaregistrujeme na ceste pri potoku pohyb. Cez porast vidím nejakú postavu a schádzam cestičkou, tak aby som sa dostal pred ňu. Zospodu sa pomalým krokom blíži bábuška. Nesie veľký lavór zakrytý uterákom. Zdravím a bábuška odkladá lavór na zem. Predstavujeme sa. Volá sa Aobibi. V lavóre má cesto na chlieb. Ide k susedom, kde bude piecť. Pýtame sa, či môžeme ísť s ňou. Súhlasí, ale s lavórom so pomôcť nedá. Smerujeme do domu v kopci. Keď prichádzame k nemu Aobibi čosi si kričí a z domu vychádza ďalšie starenka. Je to jej švagriná Chorsand. Tá nás hneď pozýva dovnútra, Aobibi mizne vo vedľajšej miestnosti chystať cesto. Vchádzame. Vnútri je starček. Čiperný starček. Usmieva sa od ucha k uchu. Zjavne má z návštevy radosť. Volá sa Mirzo, má 86 rokov a s Chorsand sú svoji už 63 rokov. Spoločne nám nachystajú sedenie, pripravia čaj, chlieb a kysnuté mlieko. Mirzo nám rozpráva o svojom živote. Pracoval najskôr ako baník a potom ako pastier. Počet detí zvláda, ale vnukov sa dopočítať nevie. Je ich veľa. Recituje nám básničky, čo sa učil ešte v škole.

Keď sa Chorsand vytratí za sestrou začne nám spievať. A sťažuje sa, že so ženou tou už nie je čo bývalo. Že keď bola mladá tak sa stále objímali a bozkávali a teraz ho to s ňou už nebaví. Chorsand ho cez okno z vedľajšej miestnosti sem tam okríkne. On len mávne rukou a pokračuje svoje. Vyzvedá koľko má Oldřiška rokov. Šibalsky sa usmieva a vraví, že keď by s ním ostala, bolo by jej dobre. Že má so sebou manžela mu zjavne veľmi neprekáža. Keď Oldřiška odmieta, dáva je aj nám rady rôzne do života. Pomaly sa zberáme. Želá nám aspoň 100 rokov života. Vychádzam von ako prvý. Ale neobúvam sa. Zamierim do vedľajšej miestnosti, kde Aobibi chystá chleba na pečenie. Sťažuje sa mi, že ju bolia nohy a nemá jej kto doniesť lieky na bolesť. Prichádza Odřiška. Pýtam sa jej či nemám nejaké lieky pri sebe. Nemá, ale posiela Allana pre ich cestovnú lekárničku. Kým sa Allan vráti, vysvetľuje nám, že ona na zimu dole do dediny už nechodí. Na zimu jej nachystajú zásoby uhlia. Potraviny jej nosia raz za mesiac. Tu v dedine sa narodila a tu chce aj zomrieť. Pýtam sa na lavínu, čo zavalila kedysi dedinu. Vraví, že boh to tak chcel a chcel aj aby ona prežila o ostala tu. Prichádza Allan s lekárničkou. Oldřiška vyberá dva blistre Brufénu. Vysvetľujem jej dávkovanie, ona prikyvuje, že všetkému rozumie. Lúči sa s nami so slzami v očiach.

Pridaj komentár