The Herd III – Rusko, Archangeľská oblasť, 2019

Nenci aj s použitím Paťových záberov zo vzduchu nachádzajú stádo. Vracia sa prieskumník a informuje ostatných. Grigorij „štartuje“ svoj záprah a velí „Давай быстрее. Мы уходим!“ (Rýchlo, odchádzame). Naskakujem za jazdy za neho a smerujeme oproti blížiacemu sa stádu.

Stádo ale opäť zabáča a mizne v lese. Jigorij zastavuje, vysadí ma, zakričí „Подожди здесь!“ (Počkaj tu!) a  uháňa ďalej. Stojím sám uprostred lúky a premýšľam čo ďalej. Paťo ostal kdesi vzadu, Jigorij zmizol, stádo nevidím. Obzerám sa okolo seba, ale nič zaujímavé nepozorujem. Len rozľahlá zlatisto biela lúka obkolesená nízkym porastom. Pripadám si ako povestný kôl v plote. Vtom zaregistrujem pohyb a dunivý zvuk  za sebou – v smere proti slnku. Žmúrim do slnka a zbadám stádo. Rúti sa priamo na mňa, za ním Nenci na saniach a skútroch. Ďakujem v duchu Jigorijovi za jeho predvídavosť.

V protisvetle dostávam blížiace sa stádo do záberu teleobjektívu. Snehový opar je nízkym svetlom sfarbený do oranžova. Viem že toto sú okamihy a zábery ktoré sa nebudú opakovať. Nezajíma nič iné len obraz v hľadáčiku. Od vzrušenia nedýcham. Stádo sa približuje. Pár metrov odo mňa mení smer a obchádza ma. Ako ich sledujem objektívom, uvedomujem si ďalších Nencov ako spolu so psami usmerňujú soby. Všade navôkol je les parohov. Parohy, fučanie, dupot kopýt, zvírený sneh. V hlbokom snehu stádo postupne spomaľuje. Soby sú stále bližšie. Beriem do rúk telo so širokáčom a … konečne sa zhlboka nadýchnem.  Som súčasťou stáda.

Otázku ako som sa cítil, keď sa soby rútili na mňa si položím až po pár dňoch – po tom čo sa ma to spýtal niektorý z našich sledovateľov na internete. Po pravde? Nepamätám si presne. Zbehlo sa to tak rýchlo, že na prípadný strach a obavy nebol čas. Bol to jeden z tých okamihov keď existuje naozaj len „Tu a Teraz“!

Tento príbeh bol pôvodne publikovaný a portáli ePhoto.sk

Leave a Reply