Vchádzame do dediny Myrne. Je jednou z obcí pri ktorých sa zastavil postup Rusov. Najviac poškodené sú domy na východnej strane. V jednom z dvorov je chlap. Zoznamujeme sa. Volá sa Vasiľ. Najskôr nám ukazuje lebky kráv. Mal ich osem. „Niektoré zahynuli pri ostreľovaní, ostatné zjedla ‚komunita‘ po ústupe Rusov“, vysvetľuje nám Vasiľ. Rozpráva nám ako sa zrazu zjavili okupanti. Ako presťahoval rodinu do pivnice, spravil tam piecku, zaviedol vodu. „Maladec,“ chválim ho. „Môžeme si pozrieť tú pivnicu?“ pýtam sa. Vasiľ nereaguje. Je zrazu duchom akoby mimo. Mlčí, hľadí do zeme. „Tu stávalo auto mojej milovanej ženy,“ prehovorí zrazu potichu. Skoro ho nepočuť. V očiach sa mu lesknú slzy. Tušíme niečo zlé. Nevieme ako pokračovať. „A ako sa to stalo?“ pýtam sa napokon neutrálne.
„Boli sme v pivnici. Streľba ustala, šli sme von, pozrieť napáchané škody. Prvý šiel zať. Tam doľava k maštali. Za ním Aľonka a ja. Posledná dcéra. Zrazu som zbadal záblesk z východu. Dcéra ma strhla za ruku späť zo schodov do pivnice. Posledné čo som videl bol výbuch. Moju Aľonku, moje slniečko to roztrhalo na kusy. Pred mojimi očami,“ hlas sa mu zajakáva. Ani my nemáme slov. Janka ho objíme, pridám sa ja aj Boris. Stojíme tam objímame sa a mlčíme.
„Ukážem vám fotku,“ preruší ticho Vasiľ. „Tu ju mám – v jej telefóne. Len neviem presne kde,“ snaží sa nájsť fotky. Ruky sa mu trasú, slzy tečú po tvári. Nakoniec nájde album. Ukazuje nám fotky. „Bola to najlepšia žienka na svete. Piekla koláče a predávala na trhu. Výborná gazdiná. Vedela to aj s peniazmi. Ja som roľník. Robil som aj na lodi matróza, ale som jednoduchý roľník. Bola moja slniečko, moje všetko. A oni mi vzali. Rusi mi ju zabili. Videli cez ďalekohľad alebo z drona, že vychádzame z pivnice. Jedna rana. Aj viem odkiaľ priletela. Ako námorník poznám azimuty. Museli vidieť že nemáme zbrane. Že sme civilisti. Ale vystrelili. Už nemám prečo žiť. Zobrali mi Aľonku, zobrali mi všetko,“ nesúvislo pokračuje Vasiľ. „Pod streľbou sme ju nemohli zaniesť na cintorín. Tu sme ju so zaťom a dcérou pochovali. Potom keď Rusi ustúpili sme spravili normálny pohreb,“ ukazuje nám provizórny hrob.
Pri rozlúčke odtrhne pár strapcov z viniča. „Berte si. Je sladučké. Aľonka zasadila. Bude vám určite chutiť,“ ponúka nás. Naposledy sa objímame a lúčime. Boris mu rozpráva niečo o Odese. Kontext mi trochu uniká, zjavne nejaký lokálny humor. Vasiľ sa cez slzy usmieva. Tľapkáme ho po ramenách a povzbudzujeme ho. Vystiera sa. „Nebojte sa. My to zvládneme. A ďakujeme za pomoc. Ďakujeme za všetko,“ jeho hlas je zrazu pevný.
„A keby niekto tam u vás neveril, čo sa tu deje a čo Rusi napáchali, napíšte nech príde za mnou. Vasil Ivanovič Sedenko z Myrneho,“ lúči sa s nami.
