Rád cestujem a spoznávam nových ľudí. A samozrejme ich aj fotím. Nie vždy je to ale jednoduché. Jednou z destinácií kde je to náročné je Keňa. Pre domácich je každý cudzinec niečo ako chodiaca peňaženka. Len čo na niekoho namierite fotoaparát, natrčí ruku so žiadosťou o „bakšiš“. Alebo sa snaží speňažiť niečo iné. Informáciu, tovar … moji synovia chceli tenisovú loptičku – aby sa mali s čím ohadzovať v prílive. Chalan z „trhu“ pri potápačskom centre im nakoniec jednu zohnal – za 10$. Keď ho vysmiali že je to drahé argumentoval „Ale vás otec má predsa veľa peňazí – potápa každý deň, má drahú fotografickú techniku“. „A vieš prečo má toľko peňazí?“, spýtal sa ho Michal. „Lebo nekupuje tenisové loptičky za 10$“.
Dostať sa domácim „pod kožu“ chcelo pomerne veľa trpezlivosti a času a výsledok aj tak nebol istý. Ako som už spomínal – v roku 2012 sme v Malindi boli primárne potápať. Kvôli odlivu je potrebné na ponory vyrážať pomerne zavčasu a v podstate do obeda „je vymaľované“. Takže času na „infiltráciu“ medzi domorodcov sme mali dosť.
Pri prechádzkach mestom som sa spriatelil so skupinkou mládežníkov, ktorí každé poobedie chodili trénovať rugby na miestnu pláž. Najskôr sme sa len oťukávali. Po pár dňoch som už bol súčasťou ci partie. Nielen na tréningoch, ale aj na priateľských zápasoch. A nielen súčasťou partie. Stal som sa súčasťou hry. Chalani hrali ako keby som tam nebol a prípadné kontakty výhradne boli mojim problémom. Časom sa ku mne pridal aj mladší syn Michal. Bavilo ho porozprávať sa s chalanmi, spoznávať ich život a zvyky. A popri tom ma sem tam odfotil pri práci …
Tento príbeh bol pôvodne publikovaný na portáli ePhoto.sk
