Life – Náhorný Karabach, 2017
Life - Nagorno Karabakh

Jedna z mojich „backstage“. Alebo skôr selfie, keďže som bol sám. Je to z horskej dediny Hinshen v Náhornom Karabachu. Viktor a Marusija. Mená nie sú arménske ale ruské. Viktor (Vigen) ho dostal od spolubojovníkov počas svojho jediného „výletu“ v živote. Výletu z Moskvy až do Berlína. Výletu v uniforme Červenej armády. Ako došla k svojmu ruskému menu bábuška Marusija som sa nedozvedel. Viem len, že po rusky nevedela ani slovíčko.

S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať.

O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať.

Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu.

Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali … stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.

Tento príbeh bol pôvodne publikovaný na portáli ePhoto.sk

Leave a Reply