Tadžikistan 2022 – IX (Padrud)

Dedina Padrud sa nachádza medzi Štvrtým (Nofin) a Piatym (Khurdak) v nadmorskej výške 1900 metrov. Jumaboy nám v nej dohodol obed u svojich známych. Kým s Oldřiškou fotíme pred domom a na ulici, usádzajú sa Allan s Macom k prestretému dastarchonu. Po chvíli sa pripájame k nim. Obedujeme sami, naši hostitelia aj sprievodcovia Churšed a Jumaboy sa kdesi vyparili. Na stole (teda zemi) je chlieb, jogurt, syry, ovocie a samozrejme čaj. S chuťou sa púšťame do skromného ale zdravého jedla. Keď spokojne dojedáme a premýšľame kam za po obede na chvíľu prevaliť k odpočinku prichádza pani domáca a … prináša hlavné jedlo – rozvoniavajúci baraní plaf. Hlavne že som parťákov ráno upozorňoval, aby sme sa pri obede nenadžgali tým čo je na stole, lebo spravidla príde aj ďalší chod. Bojujeme s jedlom. Je výborné, ale žalúdky sú plné.

S preplnenými žalúdkami nás už naozaj premáha spánok. Ale povinnosti volajú. Vyrážame preto do dediny. Jumaboy nás upozorňuje, že v mnohých domoch tu majú zlých psov a prideľuje nám dvoch chalanov čo odchytil na ulici, aby nás sprevádzali po dedine. Chalani nerepcú, ale po rusky vedia len pár slov, takže sa bavíme rukami – nohami. V zásade stačí „Sabaka da“ a „Sabaka net“. Je cítiť, že dedina je na trase po ktorej sa pohybujú turisti medzi jazerami. Hneď na úvod nás prepadnú dievčiny s náramkami priateľstva. Maco a Oldřiška si kupujú po dva. Druhým dôsledkom početnejšieho výskytu turistov je citeľná averzia domácich voči fotoaparátom. Hlavne ženy si v okamihu ako zbadajú fotoaparát zakrývajú tváre, otáčajú sa, alebo radšej zmenia smer a zmiznú v bočnej uličke. Takže pravidlo „Odfoť a spýtaj sa či si mohol“ tu nefunguje. Nevadí. Pokúšame sa zatiahnuť ženy do rozhovoru so zvesenými fotoaparátmi. Rozprávať sa chcú a po čase ani nejaký ten záber už nie je problém. Chvíľami je to naozaj zložité. Rusky nehovoria, ja farsí trochu rozumiem ale moja slovná zásoba je dosť obmedzená na to, aby to bolo na rozhovor. Tak sa točíme stále okolo tých istých tém – počet detí, ich vek, kde žijú, či sú už ženaté / vydaté.

Po chvíli ku nám zamieri vysmiaty starík. Má 75 rokov, volá sa Arbo mal 15 detí. Sedem umrelo, ostatné žijú a pracujú v Rusku. Hovorí pomerne dobre po rusky a vysvetľuje nám ako je to so ženami tu v horách. Tadžické ženy chovajú veľkú úctu k mužom. Až na zriedkavé výnimky, oslovujú svojich manželov ako „vy“ a nikdy ich neoslovujú krstnými menami, ale „pán“, „otec mojich detí“. Byť s cudzím mužom je neslušné. Tadžická manželka pustí muža do domu len pod podmienkou, že nie je sama. Začíname si uvedomovať, akou výhodou je že máme so sebou Oldřišku. Jej prítomnosť rieši mnohé morálne a mravné dilemy.

Poučení, vydávame sa hore dedinou s Oldřiškou na čele. Nech teda vidia, že je „všetko v poriadku“. Oldřiška sa na každú usmieva a zdraví. Keď dôjde na náročnejšie vysvetľovanie, ujímam sa slova ja. Funguje to. V jednom okamihu nás upúta ruch prichádzajúci so zákruty nad nami. Ženy a deti ženú stádo oviec a kôz dole dedinou. Je to rýchle, ale stíhame spraviť pár záberov. Upozorňujem parťákov, že keď ich zaženú do stredu dediny, ženy ich budú postupne odvádzať domov a to môžu byť fotograficky zaujímavé momenty. A naozaj. Ženy a dievčatá sa starajú o dobytok a fotografov si až tak veľmi nevšímajú. Keď sa ruch utíši, pokračujeme v prieskume dediny. V jednom z dvorov je matka a húf detí – hlavne dievčat. Mladšie sa na nás usmievajú, staršie sa skrývajú za mamu, tá si zakrýva tvár šálom. Keď im ukazujem na displeji fotky, čo som „na tajňáša“ spravil od pása začína hra klasická hra „ja som ale škaredá – nie máte veľmi zaujímavú tvár“. Nuž, ženy sú všade rovnaké …

Pridaj komentár