Tadžikistan 2022 – X (Voru)

Horskú dedinu Voru navštívil pred troma rokmi Garik a zaradil ju ako „povinnú jazdu“ pri návšteve Tadžekistanu. Náš šofér Churšed o nej dovtedy nevedel. Nepatrí k turisticky vychyteným destináciám a to z nej robí zaujímavé miesto pre nás. Cesta do nej vedie nekonečným údolím končiacim sedlom Sejarik vo výške 3700 metrov, za ktorým sa nachádza Nofin, v ktorom sme boli včera. Cez sedlo je to menej ako 20 kilometrov, dookola viac ako 160. Dedina je prilepená v strmom úbočí vo výške od 2000 do 2400 metrov. Áno. Výškový rozdiel v dedine 230 obyvateľmi je 400 metrov. Ubytovávame sa na dolnom konci dediny. Našim hostiteľom a sprievodcom je Karamat. Má 62 rokov a živí sa ako horský vodca. Má prísny pohľad, mračí sa, stále vykrikuje pokyny a rozkazy ale v očiach mu hrajú šibalské ohníky. Mám pocit, že s týmto horalom si budeme rozumieť. Vybalíme sa, dáme si ľahký obed a Karamat nás berie na prechádzku po dedine. Obúva si vysoké turistické topánky – to neveští nič dobrého. Karamat nám oznamuje, že najskôr ideme na protiľahlý kopec, pozrieť si výhľad na dedinu. Nesmelo protestujem, že radšej by sme šli do dediny, fotiť ľudí. „Ne, ne, ne“, rezolútne zamieta návrh náš sprievodca a už trieli na protiľahlý kopec. Techniku má podobnú ako Jumaboy zo včera. Krátke, rýchle kroky, ruky pri tele. Našťastie výstup je relatívne krátky. Pokocháme sa pohľadom na dedinu a zbiehame dole do údolia.

Ako prvú navštevujeme kováčsku dielňu, potom pekáreň chleba. Aj jedno aj druhé miesto sú stiesnené, nájsť použiteľnú kompozíciu je náročné. Presúvame sa k miestnej škole. Má dve triedy – prvý a druhý stupeň. Malí majú práve hodiny Tadžičštiny, veľkí sú bez učiteľa a v triede je to ako v osom úli. Kým nepríde Karamat. Keď ho zbadajú deti, stíchnu a sadnú si do lavíc. Zjavne má autoritu nielen doma. Na plošine pred školu skupina chlapov usilovne muruje. Stavajú novú školu. Bude mať štyri učebne a kabinet pre učiteľov. Pýtam sa či majú v dedine štyroch učiteľov. Nie, ale nejak sa to vyrieši. Chlapi majú práve pauzu, dávame sa do reči. Pýtajú sa čo si myslíme o vojne na Ukrajine. Odpovedám to čo vždy „Ja som fotograf  a nie politik. Politika je hra pre bohatých a ja bohatý nie som …“. Chlapi súhlasne prikyvujú. Jeden z nich sa ešte sa pýta odkiaľ sme. Keď opakujem, že z Čiech a Slovenska, pýta sa na Husa a Žižku. Fúha. Tak toto by človek v horskej dedine ťažko čakal. Pýtam sa odkiaľ ich pozná. A no že ho zaujíma história. Je to učiteľ z druhého stupňa. Zadal žiakom prácu a on sám spolupracuje na stavbe novej školy.

Lúčime sa s chlapmi a pokračujeme hore dedinou. Teda hore strechami. Strecha dolného suseda tu totiž slúži ako dvor tomu spodnému. Preskakujeme z dvora na dvor, zoznamujeme sa so stále novými ľuďmi. Jedno pozvanie „na čaj“ nasleduje za druhým. Lebo pri čaji to nikdy nekončí. Na „stole“ – teda obruse na zemi nazývanom dastarchon sa vždy objaví chlieb. A keď Tadžik ponúkne hosťa chlebom, nesmie sa odmietnuť. A ku chlebu jogurt, med, maslo. Ani to sa neodmieta. Keď sa sťažujeme že už máme plný žalúdok, Karamat  nám vraví, že podľa starého Tadžického príslovia, má hosť sedem žalúdkov – ako krava. Tak usilovne prežúvame ako tie božie stvorenia.

Pri zostupe dedinou nás upúta rozruch v jednej z uličiek. Je tam v postavená vonkajšia pec na chlieb – tandori. Dve ženy v nej pečú čosi napichnuté na paliciach. Skupinka ďalších ich sleduje, pokrikuje na ne a usilovne im radí. Keď prídeme bližšie, zisťujeme že sú to dve kozie hlavy. Opaľujú z nich chlpy, sekáčikom odtínajú postupe rohy. Pýtame sa na dôvod. Upravujú ich pred tým, ako z nich uvaria vývar –  pre nás, na večeru. Maco si pri pohľade na zoškvarené hlavy spomína, že on je vlastne vegetarián a od kozičiek konzumuje len jogurt. Prekladám to ženám a tie sa idú pováľať od rehotu. Keď sú hlavy dostatočne pripravené, dusia otvorený oheň v peci a prinášajú cesto – idú piecť „non“ alebo „lepjošku“ ako volajú och tradičný chleba tadžicky a rusky. Ploché  bochníky chleba sa zvnútra lepia na steny pece. Zmestí a ich tam 16. Tentokrát je okolo pece viac miesta a darí a spraviť nejaké zaujímavé zábery Oldřiške aj mne. Ako vrchná pekárka kontroluje stav chleba, jeden sa odlepí a ona ho vyberá. Je horúci, prehadzuje si ho z ruky do ruky pokrikujúc niečo ako „Ula la la la la la“. Zopakujem pokrik po nej, len ho potiahnem do nejakej melódie. Ženy sa opäť nekontrolovane rehocú a môj popevok musím pre úspech zopakovať ešte dva krát. Zrazu pekárka vyberie ďalší peceň a imitujúc môj hudobný pokus mi ho strká do rúk. Našťastie mám fotoaparáty na trackoch, tak zvládam žonglovanie s chlebom. Keď trochu vychladne vraciam jej ho, ale ona mi ho strká naspäť do rúk, že to je odmena za hudobné vystúpenie. Vraciame sa popri rozostavanej škole na dolný koniec k domu nášho hostiteľa. Sťažujeme sa jeden druhému na plné bruchá. Keď prichádzame ku Karamatovi na zemi je už rozprestretý dastarchon s večerou …

Pridaj komentár