Spoluautormi cestovateľskej hry „Game for Nothing“ sú Peter Németh, Ján Šimo a Marcel Rebro Jr. Vznikla pred desiatimi rokmi v Nevade. Plánovali sme vtedy roadtripy v okolí Las Vegas a dumali sme, kam vedú cesty, na konci ktorých podľa mapy nič nie je. Načo by niekto budoval dlhú cestu nikam? To nedáva logiku. Tak sme si tieto body pekne za radom označili ako N1 až Nx (Nothing). A postupne sme ich skúmali. V tejto zaujímavej hre sme neskôr s Peťom pokračovali pri našich spoločných cestách po Indonézii. Ale netreba sme kvôli nej trepať na opačný koniec sveta. S Macom sme ju úspešne zahrali na Chorvátskych ostrovoch, na Cypre dokonca aj v okolí Steinhausu.
Keď sme cestou do Voru zahli vpravo k priesmyku, spýtal som sa Churšeda, kam vedie cesta z ktorej sme práve odbočili. Povedal že nikam. Nie je tam nič. Voru je posledné obývané miesto v tomto údolí. Takže nič? Pozreli sme s Macom na seba a hneď sme vedeli, kam pôjdeme cestou z Voru. Spýtali sme sa samozrejme nášho sprievodcu v Voru – Karamatulla kam vedie tá cesta. Prezradil nám že na jej konci je malá zabudnutá osada Chumorygung. Kedysi tam žil jeho otec a dodnes tam pár ľudí žije. Takže vsjo jasno. Ideme tam!
Ráno sa lúčime s našou hostiteľkou Angubin a nakladáme batožinu. Karamat sa vtesnáva na zadné sedadlá medzi Oldřišklu a Maca a vyrážame. Z odbočky na Voru sa teda vydávame ďalej do údolia. Úzka kamenná cesta sa zarezáva do skál a za každou zákrutou nám odhaľuje nové výhľady na panenskú ale drsnú prírodu. Po asi ôsmych kilometroch a trištvrte hodine natriasania sa, zbadáme prvé domčeky. Vyzerajú celkom udržiavané. „To je základňa geológov“, informuje nás Karamat. V osade kvôli nim vybudovali malú GES (hydroelektráreň) a dokonca aj „báňu“ (hamon). Inak by bol Chumorygung bez elektriky ako ostatné horské dediny. Za ďalšou zákrutou sa objavuje samotná osada. Pár ošarpaných domov prilepených ku skale. Kedy osada vznikla si nik nepamätá. Dedovia dedov vravia, že kedysi sem prišiel muž s hluchonemou ženou čo sa volala Chumory. „Gung“ znamená hluchonemý a tak vznikol názov osady.
Parkujeme auto a vyrážame cez most do osady. Karamat sa víta s domácimi chlapmi a zoznamuje nás. Kým preberajú novinky, vyrážam k jednému s domov. Vychádza z neho žena. „Sallam Allejkum. Nomi man Marsel. Man az Slovakija. Man suratgir hastam. Metovnam surat?“ pýtam sa či môžem fotiť a ukazujem foťák. Žena sa opatrne obzerá okolo seba a potichu odpovedá. Rozumiem „ha“ a „meored surat?“. Čiže „áno“ a „prinesieš fotku?“. Je to jasné. Chcela by fotku, ale vytlačenú. Prikyvujem, že áno. Strnulo zapózuje. Nevadí. Zdvíham foťák. Skôr ako stihnem exponovať, sa žena zrazu strhne a mizne bez slova v dome. Spoza rohu sa vynára manžel. Priateľsky ma tľapká po ramene a pozýva na čaj. V miestnosti je málo svetla. Žena rozprestiera na zem dastarchon, prináša čaj, chlieb, kozí jogurt. Pohybuje sa rýchlo, odvracia tvár. Zastaví sa len raz, keď dovedie syna. Ženy sa predsa fotiť nesmú …
