Tadžikistan 2022 – XII (Rui Ob)

Z Chumarygung smerujeme späť ku križovatke na Voru. Pokračujeme však ďalej po toku riečky. Karamatullo nás vedie k letným pastvinám na ktorých na nás čaká jeho žena s obedom. Po chvíli zaregistrujeme naľavo mostík a neďaleko a ním stany. Zastavujeme a vyberáme veci – Karamat berie melón, Churšed fľašu kokakoly. Pre mostíkom Karamat zastaví, otočí sa na mňa vraví „Na tomto mostíku nás odfotíš. Odtiaľ. A my budeme stáť tu!“. Inštrukcie sú jasné, poslušne fotím tak ako si to domáci pán želá. Letný tábor tvoria dva stany. Jeden slúži ako spálňa, druhý ako kuchyňa a zásobáreň. Jedáleň a obývačka je pod holým nebom medzi stromami. V tábore je len Karamatova žena Samsija a chlapec od susedov, čo je pomáha. Volá sa Aziz. Samsija nás srdečne víta a kladie na zem dastarchon. Karamat chystá chleba, Samsija čaj. Vo veľkom hrnci medzitým mieša ryžu s kozím mäsom – plaf. Vonia výborne, začínajú sa nám zbiehať sliny.

Najskôr je ale na rade predjedlo – chlieb a kozí jogurt. Ako zakusujeme, spovedáme Samsiju. Celé leto tu trávi s dobytkom sama. Miesto sa volá Rui Ob – nad vodou. Podľa toho že sa nachádza nad potokom. Karamatullo trávi letnú sezónu vo Fanských horách sprevádzaním turistov. Vravím Samsiji že je odvážna keď trávi dlhé mesiace takto sama na opustenom mieste. Samsija sa pousmeje, pozrie na Karamatulla a s jemnou výčitkou v hlase vraví „Tu je to v poriadku. Ale on by sa už mohol prestať štverať po horách. Je to nebezpečné a už nie najmladší. Po šesťdesiatke by už mal sedieť doma“. Karamat sa tvári že nič nepočuje. Keď ale všetci mlčia a hľadia na neho, hodí rukou „Mám síce 62 ale všetci mi tipujú 50. Vládzem viac ako mladíci. V horách som vyrastal a nik ich nepozná tak ako ja. Aha hentam je …“ a začína vymenovávať kopce na okolí. A priesmyky za nimi. A jazerá za priesmykmi. A kopce za tými jazerami. Má v hlave mapu celých Fanských hôr. Jeho hôr. Samsija bezradne pokrčí ramenami a zberá sa do stanu pre hlavné jedlo. Je výborné.

Po obede prichádza na oslovi z Voru ich dcéra Angubin. Asi sme jej už chýbali. Na oslovi má zásoby ovocia – slivky, marhule. Spolu s melónom čo sme doniesli ovocné hody. Pochutnávame si na ovocí v tieni stromov a provizórneho prístrešku z diek, čo spravil Karamat s Azizom. Zurčanie blízkeho potôčika ma uspáva. Oddávam sa sladkému ničnerobeniu a podriemkavam. Zo snenia ma preberá hudba. Zmätene si pretieram oči a snažím sa nájsť zdroj muziky. V spacom stane si Samsija a Oldřiška pustili hudbu z malého tranzistora a Samsija učí Odřišku tadžické tance. Je to ako výjav z filmu. Dve ženy, každá z úplne inej kultúry, iného sveta sa usmievajú jedna na druhú, vlnia sa v rytme orientálnej hudby. Chvíľu na ne hľadím a neviem či sa mi to sníva. Beriem foťák a nenápadne, aby som ich nevyrušil, robím pár záberov. Odkladám foťák a pri tónoch muziky znova zatváram oči.

„Súdruh veliteľ výsadku, je načase zaveliť jednotke a pobrať sa ďalej,“ drgá ma Churšed do ramena a snaží sa ma prebudiť. „Ja nikam  nejdem. Ja chcem ostať tu,“ odpovedám. „Dnes musíme ísť, ale nabudúce si donesieme stany a ostaneme tu kľudne aj týždeň, súdruh veliteľ,“ so smiechom ma stavia na nohy. Samsija nám napriek odporu balí veci na cestu – chlieb a nejaké ovocie. Pred tým ako sa rozlúčime si ešte všetci sadáme k dastarchonu a Samsija sa za nás pomodlí. Lúčenie nemá konca, ale nakoniec sa predsa len zberáme. Samsija ostáva v tábore. Karamat ide s nami ďalej. Angubin a Aziz nás vyprevádzajú až k riečke a lúčia sa s nami s tadžickým pozdravom – s pravou rukou na srdci.

Pridaj komentár