Ahoj. Dobrý človek. Predstav si, že máš dvanásť rokov a žiješ v Chersone – meste priamo na frontovej línii. Každý deň ti nad hlavou bzučia ruské drony. Bývaš u babičky, pretože tvoji rodičia a brat ostali na druhom brehu Dnipra, na území okupovanom Rusmi. Nevieš si to úplne dobre predstaviť? Skúsim ti s tým pomôcť. Predstavím ti tvoje alternatívne ja. Len mi sľúb, že dočítaš do konca.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a nikdy si nechodila do školy. Teda školy s učiteľom, spolužiakmi a lavicami. Keď si mala ísť do prvej triedy, začal Covid. S kamarátmi zo škôlky ani novými spolužiakmi zo školy si sa nestretávala. Učila si sa z domu a spolužiakov si poznala len cez počítač. Prišiel rok 2022. Vo februári Rusi napadli tvoju krajinu a v marci obsadili Cherson. Ocko povedal, že to je „okupácia“ ale veľmi si nevedela čo to znamená. Žila si s rodičmi v mestečku Olešky, na ľavom brehu Dnipra.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a rodičia sa báli aby ťa neuniesli Rusi. Keď prišli do vášho mestečka Rusi, povedali že teraz volá Tsjurupinsk. Začali chodiť po domoch a brať z nich ľudí. Ocko povedal, že nemôžeš vychádzať von. Ani s maminou do obchodu. Lebo že Rusi berú deti a vozia ich do Ruska. Ty by si aj chcela niekedy ísť na výlet, trebárs aj do Ruska. Ale ocko povedal, že Rusi tie deti kradnú a tam kdesi ďaleko ich prevychovávajú tak, aby zabudli, že sú Ukrajinci. Nerozumela si tomu. Doma ste sa síce bavili po rusky, ale boli ste Ukrajinci. Tak prečo by z teba chcel niekto spraviť Rusku? Ocko povedal, že lepšie bude, keď budeš u babičky. Tam ťa Rusi vraj hľadať nebudú. Tak ťa ocko jedného dňa zaviezol k babke.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a vždy si milovala svoju babičku. Býva v Chersone a vždy si ku nej rada chodila. Varí výborné vareniky a má štyri mačky. Keď ťa ocko k babičke zaviezol, nevadilo ti to. Naopak, tešila si sa. Ani v Chersone si nemohla chodiť von, ale má super suseda. Volá sa ujo Sťopa. Fajčí fajku a stále rozpráva veselé príbehy z jeho mladosti. . Lebo aj tu boli Rusi. Ale k babičke nechodili. Teda raz prišli. Traja. Jeden civil s nejakými papiermi a dvaja vojaci s automatmi. Povedali babičke že to je nejaké referendum a že to má podpísať. Vojaci mierili na babičku automatmi tak podpísala. Rodičia ťa boli pozrieť dva či tri razy, ale bolo to nebezpečné, Rusi brali ľudí aj z ulice a vypočúvali ich. „Hľadajú partizánov a odbojárov, lebo z ich majú strach“ povedal sused, ujo Sťopa. Nevedela si čo sú partizáni, ale keď sa ich boja Rusi, musia to byť dobrí ľudia. Potom prestali rodičia hodiť úplne.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a rodičia a brat ostali na druhom brehu. Začiatkom novembra začalo byť na ulici rušno. Rusi behali po uliciach, kričali, strieľali. Pozerala si z okna, ako chodia po domoch a do áut nakladajú veci z domov – televízory, chladničky, dokonca ja záchodové mysy. „Ustupujú, smradi jedni. Nech idú do pekla,“ povedala ujo Sťopa a babička dodala, že za chvíľu po vojne. Tešila si sa, že sa znova stretneš s maminou, ockom a bratom. Lenže Antonivský most spájajúci Cherson ľavým brehom bol zničený. A inej cesty na druhý breh nebolo. Odvtedy uplynuli 4 roky. Ste od seba vzdialení pár kilometrov, ale ty žiješ v Ukrajine a oni na okupovanom území, ktoré Rusi vyhlasujú za svoje.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a naučila si sa spať aj za zvuku sirén. „Rusi sa zakopali na ľavom brehu a spravili si tam základňu,“ povedal ujo Sťopa. Nevedela si, čo to je základňa, ani ako sa zakopali, ale Rusi začali z druhého brehu na Cherson strieľať delami a púšťať rakety. Nechápala si prečo. V meste predsa neboli žiadni vojaci. Teda boli – pri brehu Dnipra. Ale Rusi bombardovali aj centrum mesta, sídliská obchody. Videla si ako granát z dela zabil tetu čo išla do obchodu. Potom ďalšiu. A ďalšiu. Spočiatku, keď začali hučať sirény, schovali ste sa do pivnice. Sirény hučali tak často, že ste trávili viac času v pivnici ako v dome. Potom ste prestali chodiť do pivnice. „Nie sme predsa krysy, aby sme s stále skrývali,“ povedal ujo Sťopa. Zvykla si si spať aj za zavýjania sirén. Jedného dňa prestali sirény húkať. „Nemá to zmysel. Rusi sú blízko a museli by húkať celý deň,“ povedal ujo Sťopa. Potom padol granát na dom uja Sťopu. Zabil ho.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a naučila si žiť s dronmi nad hlavou. Niekedy v roku 2024 nahradili delostrelecké granáty drony. Teda nenahradili ich úplne. Rusi na mesto stále strieľali, ale stále viac sa na nebi začali objavovať drony. Také s malou bombou pripnutou na spodku. FPVčky. Lietajú nad mestom a hľadajú na koho by zaútočili. A útočia na čokoľvek – autá, ženy, deti, starcov. Americká novinárka Zarina Zabrisky o tom nakrútila film. Volá sa „Human safari“, lebo Rusi z druhého brehu naozaj lovia ľudí v Chersone. A zábery ako ich triafajú, dávajú na Telegram. Drony sa stali súčasťou tvojho života. Skôr ako vyjdeš na ulicu, započúvaš sa, či nepočuješ bzučanie dronu. Keď si vonku a ozve sa jeho zvuk, musíš sa rýchlo skryť. V podchode, prístrešku, obchode. Že sa blíži dron, spoznáš aj podľa pouličných psov. Majú lepší sluch ako ty a dron začujú skôr. Keď začnú utekať z ulice, je to znamenie, že letí dron. Existuje aj také zariadenie, čo upozorní že vo vzduchu je dron. Volá sa Čujka a má ho otec tvojej najlepšej kamarátky. Volá sa Žaňa, ma 12 rokov ako ty.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a už sa nechceš rozprávať len chatbotom. So Žaňou ste sa zoznámili v „Krídlach Chersonu“ – organizácii, čo sa stará o deti z mesta. Babička ťa tam prihlásila na výtvarný krúžok. Žaňa býva vo vedľajšej ulici. Keď ideš na krúžok, prebehneš najskôr k nim. Jej ocko zapne Čujku a skontroluje, či je vzduch čistý. Ide s vami až do Krídel. Ich centrum je v podzemí. Tam sa stretávaš s ostatnými deťmi. Je to super. Okrem výtvarného si sa prihlásila ja na tanečný krúžok. Aby si bola viac s kamarátmi. Lebo rozprávať sa chatbotom nie je také zábavné ako s kamarátmi. Hlavne so Žaňou,
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a tvoji kamaráti boli v tábore v Karpatoch. Minulý rok bola tvoja kamarátka Žaňa a ďalšie deti z centra v tábore v západných Karpatoch – na Drahobrate. Boli tam týždeň, ale po návrate rozprávali celý mesiac o tom čo tam všetko zažili. Bývali v naozajstnom hoteli. Chodili na výlety, kúpali sa, jazdili na koňoch. „Bol to najkrajší týždeň môjho života,“ povedala ti Žaňa. Tábor vraj organizovali nejakí „Nezlomní“. Nevieš kto sú tí „Nezlomní“, ale tiež by si chcela zažiť taký týždeň.
Voláš sa Aňa, máš 12 rokov a tešíš sa na tábor Nezlomných. Pred týždňom prišiel do Krídel naozajstný kúzelník. Až z Francúzka. Bolo tam veľa detí, ale aj dospelí. A dokonca aj dvaja novinári so serióznymi foťákmi – žena a chlap s bielou bradou. Po skončení predstavenia Saša z Krídel povedala, že tí novinári sú zo Slovenska a chcú spraviť s tebou a Žaňou rozhovor. A že sú to tí „NEZLOMI“. Boli milý, mali zvláštny prízvuk a rozprávali sa s vami ako s dospelými. Popritom si vás fotili. Povedali, že takých táborov, ako bol ten, kde bola Žaňa, spravili už 24. A že chystajú ďalšie. A že budú robiť zbierku špeciálne pre deti z Chersonu a „tvárou“ tej zbierky budete vy dve. Sľúbili ti, že na ten ďalší ťa isto zoberú. Že to vybavia aj z babičkou. Zatočila sa ti hlava od šťastia. Pôjdeš na tábor …
Volám sa Marcel, mám 57 a rokov a detí ako Aňa som žiaľ stretol a stretávam stovky. Spolu s mojou partnerkou Janou im chceme vrátiť vieru v dobro. Financujeme a organizujeme tábory pre deti z Ukrajiny. Naozaj ich už bolo 24. Ale bez dobrých ľudí na Slovensku, bez ľudí so srdcom na správnom mieste by nebol ani jeden. Ak si sa dočítal až sem, ďakujem. A ďakujem, že nám pomôžeš zorganizovať ďalší tábor Aňu, Žaňu a ďalšie deti z Chersonu. Že nám pomôžeš vrátiť im aspoň kúsok detstva. Každé euro znamená kus pokoja. Jeden deň bez sirén. Jeden deň, keď môže byť Aňa len dieťa.
https://donio.sk/detom-chersonu
ĎAKUJEME, ŽE NÁM POMÁHAŠ KONAŤ DOBRO!
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
PS: obe kamarátky sa volajú Aňa. Len pre rozlíšenie som z tej druhej spravil Žaňu
