Prichádzame do mesta. Na okraji je opustená a rozbitá benzínová pumpa s názvom mesta. Janke práve nejaký kamarát poslal správu, že Rusi mesto ostreľujú a sú pred priamo bránami. Dobre vedieť. Zastavujeme v centre mesta pod stromami. „Pohybujte sa len popri stenách a pod stromami. „Vyhýbajte sa otvoreným priestranstvám. Hore sú drony. Nerozlišujú či si civil alebo vojak,“ upozorňuje nás Srb. Na ulici je pár civilistov. Dávame sa s nimi do reči. Počujeme stále to isté. Mesto je pod neustálou delostreleckou paľbou. Vo dne aj v noci. V noci navyše vždy pribudnú aj nejaké rakety alebo drony. Práve túto noc zasiahli jednu fabriku. Našťastie sa to obišlo bez obetí na životoch. „Len“ pár zranených.
Za rohom chlapi opravujú postŕhané elektrické vedenie. Pomedzi popadané drôty kľučkuje pani s bicyklom. Z diaľky sa na nás usmieva. Volá sa Valentína, má 77 rokov. Vybrala sa k železničnej stanici pre dávku humanitárnej pomoci. Janka sa jej pýta, či sa dá z tej pomoci vyžiť. „Dá, čoby sa nedalo. Sme zvyknutí žiť skromne,“ odpovedá. „Ale ja si najradšej aj tak varím sama. Je to chutnejšie a aj zdravšie,“ pokračuje. „A čo varíte najradšej?“ vyzvedá Janka. „Halušky,“ zaskočí nás odpoveďou pani. Nepoužíva ruskú výslovnosť „galušky“ bežnú tu na východe, ale pekne západoukrajinsky s H. Kým sa spamätáme, milá pani Valentína nám už diktuje recept na jej špeciálnu omáčku. Je neuveriteľne optimistická. Na otázky pri ktorých sa iní sťažujú odpovedá vždy s úsmevom. Že nie je tak zle. Ale kdesi v hlbine jej veselých očí vidím skrývaný smútok.
Ňjú Jork je od roku 2014 v podstate stále na frontovej línii. Chvíľu ho okupovali Rusi. Väčšina domácich Rusov nenávidí. Sú to pre nich nepriatelia. Ale nahnevaní sú aj na vlastnú vládu. Majú pocit, že sa na nich vykašlala. Najmä za prezidenta Porošenka. Ten sa staral hlavne o to ako udržať vlastný biznis tu na východe.
Lúčime sa a vydávame sa na miestnu tržnicu. Až na pár otvorených obchodíkov je prázdna. Zatiahnuté rolety, opustené stánky. Pán čo sme ho stretli na námestí ponúka vedierko jahôd. Mám pocit ako v postapokalyptickom filme. Prechádzame cez toto miesto duchov. Už sa chceme otočiť na cestu späť, keď sa spomedzi stromov od železnice vynorí opäť pani Valentína. Tlačí s námahou bicykel do kopčeka, chcem jej pomôcť. „Nie, nie,“ protestuje. „Doma chodí s paličkou ale keď idem von používam namiesto paličky bicykel. Mám sa o čo oprieť,“ vysvetľuje. Košík na bicykli je prázdny. „Humanitárka dnes nebola. Vraj bude zajtra. No čo už. Vydržíme. Horšie je to s manželom. Má tiež boľavú nohu, vysoký tlak. Potreboval by k lekárovi. Lenže za cestu do Pokrovsku treba zaplatiť. Pýtajú si 400 hrivien. To je strašne veľa. Tak ho liečim odvarom z gaštanov,“ vraví. „To je nejaký tradičný recept,“ pýta sa Janka. „Ale kdeže. Dcéra našla na internete a poslala mi do telefónu,“ usmieva sa pani Valentína.
