Cesta do New Jorku

Našim dnešným cieľom je mestečko Ňjú Jork na Donbase. Na starosti si nás zobral jeden z našich dvoch sprievodcov – prezývajú ho „Srb“. Srb kontroluje našu výstroj. Hlavne umiestnenie turniketov. Musíme si dať z nepriestrelných viest dole označenie PRESS. Keď je konečne spokojný, nastupujeme do jeho obitého Pajera bez značiek. „Ty budeš vpredu,“ inštruuje ma. „Keby ma strelili, hodíte ma dozadu a šoféruješ. Pôjdeš čo to dá, nikde nezastavuješ, nikde nespomaľuješ. Plyn na podlahu. Paňátna?“ pokračuje. „A keď strelia mňa?“ pokúšam sa byť vtipný. „Tak sme v pizde, kamarát, v úplnej pizde,“ ukončuje „školenie“.

Vyrážame a Srb púšťa z mobilu tvrdý rok. Auto poskakuje na rozbitej ceste. Lietame v kabíne. Som celkom rád že mám na hlave prilbu. Na jednom úseku zrazu Srb strhne volant, schádzame z asfaltky a predierame sa kríkmi. Po pár minútach safari sa vraciame na asfaltku. „To bolo na čo dobré?“ vyzvedám. „Ten úsek cesty je vidieť z pozícií nepriateľa. A je na dostrel protitankových riadených striel. Rus má streliva dosť. Obetuje kľudne jednu strelu aj na auto,“ odvetí pomedzi zuby. Radšej sa už na nič nepýtam.

Pred ďalším otvoreným úsekom Srb spomalí za radom rozbitých budov. S niekým komunikuje cez telefón. Pýta sa či je červená dvojka čistá. Hlas na druhom konci potvrdzuje, že áno. Srb dupe na plynový pedál. Kľučkujeme pomedzi diery po granátoch. Sem tam sa popri ceste mihne obhorený vrak auta. Bez toho aby spomalil, vysvetľuje, že tadeto nemôže ísť viac ako jedno auto naraz. Lebo prvé rusi zbadajú a druhé zamerajú. Niekedy skúsia vystreliť aj po „sólistovi“, ale väčšinou bez úspechu.

Blížime sa k križovatke v tvare T. Brzdí až tesne pred ňou, strháva volant doprava, ale ešte tesne pred tým ukáže vľavo vztýčený prostredník a zamrmle si po pod nos „Dnes to nevyšlo“. Nerozumiem a pýtam sa čo nám nevyšlo. „Nám vyšlo všetko. Ale im nie,“ odpovedá.